Nemôžem spať. Nedá sa. Nedá sa mi ani len na chvíľu vypnúť ten prúd myšlienok. Nejde to. Vír mi v hlave točí myšlienky do lievika. Tečú rýchlo, celým telom. Predháňajú jedna druhú a bránia mi zaspať. Nedovolia mi zavrieť oči. Zachytila som jednu plávajúcu myšlienku na polceste a začala som ju skúmať. Bola len taká nemotorná, nesúvislá, maličká a citlivá. Prosila ma aby som ju pustila,  že sa časom z nej vykľuje veľká dáma a bude riadiť v hlave fantáziu. Zľakla som sa, že ak jej ublížim už sa mi nebudú pred očami odohrávať farebné príbehy. Pohladila som ju pohľadom a fúkla do nej nech si vír užije. Nech sa jej zakrúti hlava a nech naberie silu. Fantáziu potrebujem. Jej ochrankyňa síce ešte pláva v plienkach, ale už sa sem tam mihne v hlave čosi farebné a radostné. Žeby sa mi začalo snívať? Zavrela som oči. Pustil sa film. Sen. Konečme snívam, taká malá potvorka a dokáže také veľké veci. Myšlienka, dáma medzi necudnými. Ten sen, o čom len bol? Neuleť, nech si ho môžem pustiť ešte raz, prosila som potvorku necudnú. Neviem, nepamätám si. Zahrám ti nový, uškrnula sa mi do tváre a spustila mozaiku poskladanú z farebných kúskov mojich túžob. Konečne snívam.

Ďakujem potvorka, teba si nechám.