Vzťahy spojené so sexom nás rozmnožujú. Preto je okolo nich toľko hluku.

Hm. Vlastne, ako u koho.

Slimáky napríklad hluk nerobia, ale tiež je ich základnou danosťou potreba povinúť malé slimáčie robátka a preto - trebárs len dočasne, pri výbere partnera - vstupujú do "vzťahov", v ktorých majú presne rovnaké starosti ako vy. Chce ma - nechce ma, dá mi - nedá mi, prečo si ten statný slimáčí samec vybral ju a nie mňa - prečo sa tá nádherná slimačica zahadzuje s ním a nie so mnou atď.

Na rozdiel od vás o tom nehovoria.  Ani blogy si nepíšu.

Škoda. Mohlo by to byť zábavné.  

Každopádne je zábavnou kniha Sexuální poradna Dr. Tatjany pro všechna živá stvoření (na stránke stojí za pozornosť ukážka z knihy a hádam aj recenzie a názory) O všeličom sa v nej dá dočítať. Ako červená niť sa ňou tiahne upozornenie, že očividný nezmysel o totožnosti mužov a žien môže fungovať len vo feministickej propagande, a nie v reálnom svete. Ženy a muži jedno nie sú a rozdiely medzi nimi sú tak veľké, že by ich hádam aj bolo treba klasifikovať ako dva odlišné živočíšne druhy.

Nadhľad nikdy nie je na škodu. Aj v takých delikátnych veciach ako sú medzipohlavné vzťahy spojené s významnou vecou akou je rozmnoženie. No ale ťažko si je zoči-voči hormónom zachovať sarkastickú jasnozrivosť, akú ste mali v jedenástich rokoch, keď ste s úškľabkom sledovali svojho staršieho brata, ktorým afektovaná blondínka s veľkým poprsím cvičila ako s pajácom a on, inak človek s nadpriemerným intelektom, sa na ňu pozeral teľacím pohľadom, divže mu sliny netiekli. Jo, majestát vzťahov, hehe.

V akomsi diele z éry nemých filmov je s razanciou typickou pre toto obdobie kinematografie zachytená scénka z kolonizácie Ameriky. V nej mladá dáma zúfalo pobieha, rukami zalamujúc, medzi úžasným marlboromanom so sľubne vyzerajúcim poklopcom, s ktorého trčí sexepíl a neochota postarať sa riadne o potomstvo a slušným mužom, možno aj luteránom s jeho etikou pracovitosti a serióznosti, ktorý síce sexi nie je, ale na rozdiel od marlboromana v sedle koňa má solídny plachtový voz s dvojzáprahom a kukuč hlbokej zodpovednosti za prevádzku rodiny.

A že ako sa riešia takéto strašné dilemy? Genetické výskumy potrvdzujú, že jednoducho. Vydať sa za seriózneho a dieťa splodiť s marloboromanom. A je to. Všetko pre blaho dieťaťa. Gény aj zaopatrenie. No dá sa nad tým pohoršovať? Isteže dá. Najčastejšie to robia tí, ktorí kvôli nejakým zábranám takéto výhodné "vzťahy" nerozvinuli. Ale chceli.

Rozmnožovacie know-how dostávate doma. Teda niežeby ... no veď chápete, ne? proste len know-how. Ako na vec. Lebo rodičia majú eminentný záujem na tom, aby ste boli rozmnožovaco úspešní. Rodina ako najintímnejšie prostredie je však často (veľmi často) pareniskom vecí vzťahovo nepekných a už tam sa učíte správať sa inak k "domácim" a inak k cudzím. Zaujímavé, že k cudzím lepšie. Napríklad ženy sa milšie správajú k cudzím mužom zo svojho okolia a muži k cudzím ženám.

Keď sa k sebe takto nechutne správali/jú naši najbližší a napriek tomu sa rozmnožili, nemôže to byť zlá stratégia. Logické.

Najskôr milo k cudzím a keď už sú z cudzích "domáci", potom už nie milo, ale ako ras. Potom sa dá vyblázniť so všetkým najhorším, čo v človeku je.

Zahladiť stopu rodinných vzorov z detstva nie je len tak. Možno je to aj jedno z najťažších životných poslaní. 

Ale to len tak, na okraj.

O čom som to?

Aha. No že tá kniha od dr. Tatjany je čítanie nielen veselé, ale aj múdre.