Žiaľ, prevažná väčšina ľudstva sú však materialisti. Ich vnútorný, duševný obzor, ich myslenie a ich celkové vnímanie reality sú obmedzené iba čisto hmotným a viditeľným.

Absolútna prirodzenosť vzájomného prepojenia a spolupôsobenia reality hmotnej s realitou jemnejšou je pre nich niečím nevídaným a zvláštnym. Ich materialistická obmedzenosť im jednoducho znemožňuje vnímať realitu takú, akou ona v skutočnosti je. To jest, v jednote jej hmotného a duchovného rozmeru.

A preto potom, ak sa stretnú s niekým, alebo s niečím, čo ich vlastnú hmotnú obmedzenosť presahuje, považujú to v horšom prípade za šarlatánstvo a podvod, a v lepšom prípade za niečo výnimočného a nadprirodzeného. Oba spomenuté postoje sú však nesprávne.

Schopnosť vidieť veci iným ľuďom bežne neviditeľné je totiž prirodzená úplne rovnako, ako napríklad schopnosť pekne spievať, či maľovať. Každý z nás má nadanie k niečomu inému. A tak je to aj s jasnovidnosťou.

Jej vnímanie ako niečoho výnimočného a nadprirodzeného je medveďou službou jasnovidným ľuďom, pretože v nich vytvára predpoklady vzniku pýchy, opierajúcej sa o pocit vlastnej výnimočnosti. A táto pýcha, ktorá je neblahým dôsledkom obdivu nevedomých sa často skrýva až na samom dne duše jasnovidného človeka. Ba často ju skrýva dokonca i pred sebou samým.

Takýmto spôsobom sa žiaľ neduh pýchy rozmohol u mnohých jasnovidných ľudí. Keďže ale ide o vlastnosť zlú a teda o určité zatemnenie duše, musí to mať nevyhnutne za následok určité zúženie možností ich zrenia, ktoré ani dovtedy nebolo príliš veľké.

Schopnosť videnia totiž podlieha zákonom stvorenia, na základe ktorých je jasnovidným ľuďom dovolené vidieť iba o stupeň ďalej, než kam siaha ich vlastná, osobná duchovná zrelosť. Ďalej nie!

Ďalej by mohli vidieť iba vtedy, ak by vo svojom osobnom duchovnom vývoji pokročili dopredu, čím by sa tiež zároveň posunula dopredu aj ich možnosť zrenia. Približne takto to reálne funguje.

Žiaľ spomínaná, nevedomým ľudským obdivom voči jasnovidcom vyvolaná pýcha má za následok zužovanie možností zrenia, avšak paradoxne zároveň o to väčšie bujnenie domýšľavosti o výške a veľkosti svojich jasnovidných schopností.

Aj tu totiž platí, rovnako ako v každodennom živote, že čím menej toho človek v skutočnosti vie, tým viac je presvedčený o veľkosti vlastného vedenia. A preto si neraz mnohí jasnovidní ľudia na základe svojich osobných domnienok myslia, že ich zrenie siaha dokonca až k Najvyššiemu a k jeho Synovi. Takéto niečo je však na zemi vecou mimoriadnou a výnimočnou.

Mnohí jasnovidci si totiž sami neuvedomujú, že môžu vidieť iba o jeden stupienok ďalej, než je ich vlastná duchovná zrelosť. Zákony stvorenia jednoducho nedovoľujú preskočiť veľké množstvo najrozmanitejších stupňov a hierarchií, a dostať sa v nazeraní až priamo k Najvyššiemu. To je pre väčšinu jasnovidcov absolútne nemožné. Ak si oni samotní myslia, že je to inak a že ich vlastné schopnosti sú oveľa väčšie, mätú a zavádzajú tým samých seba, ako i všetkých ostatných, ktorí im dôverujú.

Jasnovidnosťou obdarení jedinci by si preto mali uvedomiť, že ľuďom okolo seba môžu najvýraznejším spôsobom pomáhať predovšetkým tak, že sa budú intenzívne usilovať o svoj vlastný, osobný duchovný rast a vzostup. Že sa budú vo svojom živote usilovať čo najviac priblížiť k Svetlu a k poznaniu Pravdy. Lebo čím vyššie budú sami duchovne stáť, tým do vyšších a jemnejších úrovní budú môcť nahliadať, a tým čistejším a ušľachtilejším spôsobom budú môcť pomáhať. Pomáhať naozaj a skutočne! Nie dávať kamene namiesto chleba tým, že kvôli vlastnej, nie veľmi vysokej duchovnej zrelosti môžu nazerať iba do nie veľmi vysokých úrovni, na ktoré je obmedzená schopnosť ich zrenia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š