Prečo už nepíšem? Lebo ja už nie som ja. Posledný článok takto pred rokom. Niečo zo mňa ma opustilo. Možno ten pretlak myšlienok. Možno tá neznesiteľná ľahkosť bytia sa stala znesiteľnou. A možno už nepotrebujem vybíjať svoj sarkazmus anonymne, ale radšej si vyberám konkrétnych ľudí. Neviem.

O pár priateľov kratšia, o jednu Lásku bohatšia. O pár matematických vzorcov múdrejšia, o pár rozhodnutí staršia. Menej čítam a žiaľ, viac visím na facebooku. Pozerám menej ťažkých filmov a viac komédií, pri ktorých plačem.To som teraz ja. Má človek o čom písať v každom období svojho života? Hlavne v takom stabilnom, kde nepotrebuje riešiť životnú dilemu typu zavolá nezavolá? Všetci spisovatelia vedia, že každá kniha potrebuje aspoň jednu romantickú zápletku, poriadne dynamickú s minimálne jednou sexuálnou scénou,najlepšie so šťastným alebo tragickým koncom. Nič medzi, to by bol fail.
Hej, aj ja si prečítam Týždeň, ale som len ľudský tvor, radšej si prečítam Evu.

Rok odmlčania ma posúva do komfortnej zóny zabudnutia. Lebo vždy urobím tú posratú chybu, že nedržím hubu a pochválim sa novým blogom. A potom váham, či moje myšlienky nie sú príliš moje. Pre každého má slovo príliš inú percentuálnu hodnotu. Napríklad Džordžovi pripadalo včera príliš intímne, keď sme sa rozprávali o polohe, v ktorej zaspávame. Adi nepríde príliš intímne nič. Intimita duše je tá najintímnejšia.Jeden vo svojej duši je akurát dosť.


Neviem, asi to tu mám rada.