Som len zvedavý,, som len udivený. Týmto svetom. Som zamyslený a sklamaný. Som preľaknutý a zúfalý. No som odhodlaný a učím sa počúvať tiché melódie dažďa. Učím sa vidieť všetky maličkosti, ktoré tvoria svet. Učím sa cítiť hebkosť pokožky. Učím sa cítiť pocit radosti. :) Chodím ja týmto svetom a neviem čo si myslieť.  Ste vy všetci skutočne až taký slepí?
Ste skutočne taký hluchí, hlúpy, alebo len zatvárate oči a idete za svojim. Máte cieľ a nič viac vás nezaujíma. Možno si to neuvedomujete ale hovorím o vás. Predsa všetci sme rovnaký. Obzrite sa niekedy na zastávke, v obchode alebo na hokejovom zápase. Koľko ľudí vidíte? Každý si nesie rovnaký údel. Rôzne životy, no zlievajúce sa do jedného. Všetci si prejdeme tým istým. Len mená sa menia. Tento svet je zlý. Ale skutočne? Koľko ľudí to vraví.. Koľko ľudí chodí každí deň do práce na ktorú nadáva a pritom si ani neuvedomuje aký má dôvod jeho každodenná cesta autom alebo spojom hromadnej dopravy. Všetci tvrdia, že je to pre dobro rodiny. No mám pocit, že iba ja jediní vidím, ako veľmi klamú seba a iných. Prečo niekto pracuje dvanásťhodín denne keď má v banke dosť peňazí a dva životy? Je to pocit samoty. pocit nepotrebnosti. Preto sa všetci stále niekam ponáhľame. Snažíme sa uniknúť pred sebou samým. Snažíme sa podvedome nahovoriť, že nie, "ja niesom ako všetci ostatní! " No viete, že to nie je pravda? Ste rovnaký. Pár dní keď ste pociťovali smútok, alebo keď ste sa pýtali na otázky o ktorých ste vedeli, že nikdy nezistíte odpoveď. Práve vtedy ste boli ako ja, ako všetci ostatní. Všetci sme si prešli tým istým a všetci si vytvárame vlastné svety do ktorých unikáme, keď nás niečo zabolí a my potrebujeme oddýchnuť a požalovať sa svojmu denníčku, alebo svojmu priateľovi. Všetci potrebujeme vedieť, že sú na tom ľudia horšie, aby sme dali silu vlastnému egu. Keď sa pozeráme na smutný príbeh o narkomanovi, tvárime sa smutne a dotknuto, v duši sa usmievame. Nie toto sa nestalo mne. Ja by som sa nenechal zlákať vidinou lacného šťastia.  Svoju rodinu si chránim a nedopustím podobné nešťastie.
No ja sa nebojím. Som súčasťou tohto sveta, patrím do masy ľudí, no aj keď som rovnaký cítim sa ako vták. Som voľný a som to ja, kto rozhoduje o mne. Iba ja sa rozhodnem koho chytím za ruku, koho vlasy pohladím a komu sa pozriem do očí. Nemám koho viniť za svoj žiaľ a nemám komu ďakovať za svoj úspech. Toto voláme sloboda. Možno nie som ako tí správni a dokonale vyrovnaní ľudia, no aspoň viem kto som a nehambím sa.
Ľudia sú krásny. Veď krása je predsa všade. Tak pozerajte na svet otovrenými očami. Nebojte sa myslieť a byť slobodní.
Nebojte sa vidieť krásu skrytú v smetí. Veď je jej dosť pre všetkých!