Mám za sebou skúšky. Všetkých 13. A všetky úspešne, abeceda od A až po E. Niektoré som prešla s ľahkosťou, pri iných som si riadne ponadávala a pri niektorých naozaj nechápem, ako som prešla (navyše s písmenom A či B). Niekedy mám pocit, že pri mne stojí armáda anjelov strážnych alebo že som narodená pod šťastnou hviezdou. Alebo blbí majú šťastie, aj tak sa to vraví... Každopádne dva týždne voľna znie ako veľmi lákavá ponuka po Vianociach strávených nad knihami a nudnými poučkami. Zabudnime na školu, poďme sa flákať. A presne to som robila (aj robím). A s pôžitkom. Ostrihala som sa. Teda, pribudla mi ofina. Krásna, hustá, rovná a z mojich konečne čistoryšavých vlasov. Najskôr som sa bála, či nebudem vyzerať hlúpo, ale reakcie okolia ma presviedčajú, že je to sakra dobré :) Aspoň jedna pozitívna zmena. Teda, ešte jedna by sa našla. Začala som zdravo žiť. Po skúškovom, kedy som jedla a jedla, lebo tie nervy sa nedali inak zahnať a nabrala tým pekných pár kilogramov, som si prehovorila do duše. Dobre, nie ja, ale moja sestra. Zohnala nám osobného trénera, ktorý sa nám venuje a prvé výsledky sa dostavili, čo je tiež veľmi príjemný pocit. Ešte kilečko dole a budem si môcť za odmenu kúpiť pekné čižmičky :D Vlastne tak celkovo začínam cítiť, že veci konečne naberajú ten správny smer. I haven´t felt this good for ages. Už len ako správny pesimista čakám, čo nové zase príde, aby mi tento pocit zruinovalo. Vlastne, existujú isté dilemy, ktoré mi občas prinesú starosti do hlavy...

V poslednom čase nemám veľmi potrebu komunikovať. Doma takmer nerozprávam, s priateľmi sa síce bavím, ale aj do toho sa musím nútiť. Občas. Nemám chuť stretávať nových ľudí, nechce sa mi vynakladať námahu, aby som ich očarila a aby túžili sa so mnou stretnúť znova. Pri tom by som však chcela, aby to chceli. Nikto mi však nie je dostatočne dobrý. Všetci sa mi zdajú blázniví, povrchní, všelijakí. Hlúpe, ja viem. Bola som vonku. S časťou mojej bývalej triedy, ktorú zbožňujem a kedysi by som vraždila, aby som s nimi mohla ísť v piatok večer von. Nudila som sa. Všetci mi liezli na nervy, pretože s opitými toho človek veľa nenakecá. Tiež som nemala chuť stráviť celú noc pred podnikom s najlacnejším chlastom v meste, pretože tam sa najepšie opíja. Panebože, som sociopat. Vážne, občas neznášam ľudí. Ale sama dlho nevydržím. Teda vydržim, ale potom ma začnú ničiť myšlienky o tom, ako som sama a prečo je to tak a vyčítam si, že nie som niekde vonku. A keď som vonku, tak si vravím, že čo som čakala, preboha, veď oni sa chcú všetci len ožrať a kombinovať sa medzi sebou navzájom ako čísla na trezore. A preto ma Kačena vezie pred jednou v noci domov. Sadám si do auta a chytám si čelo.

- Panebože, mňa toto nebaví, Asi som už stará alebo čo.

- Ani mňa. Mne stačí vidieť vás, porozprávať sa a ísť domov. A inak ma nebaví celý život.

- Tak si nájdi niečo, čo ti dá zmysel, čo ťa bude baviť.

- Už som skúšala všetko možné, ale nič ma nechytilo. Mám občas chvíľky, keď mi je fajn, ale inak celý život mi je nahovno. Celý život, odkedy si uvedomujem svoje bytie.

- Hmmmm...

- Mám šťastie v živote na také blbosti, prejdem skúšku bez toho, aby som sa učila, ale šťastie v láske nemám.

- Hmmmm... (No keď ho nemáš ty, s dvoma dlhoročnými vzťahmi, tak čo potom mám hovoriť ja?)

- Martin je stále s chalanmi, sú ako teplí, fakt. Idú na byt a varia si večeru. Myslela som, že z toho vyrastie, veď už má 21.

- Chlapi nikdy nevyrastú.

- Ja viem, že budú stále decká, ale tak... Mali by sa v tomto veku už zaujímať aj o babu, nie len o kamarátov. Mali by byť už vyskákaní,

- Najlepší sú 30 a viac.

- Príliš starí. Na mňa.

- Ale najviac vyskákaní.

- To je jedno. Proste nechápem, prečo má niekto žiť, keď ho to nebaví. Ja to nepotrebujem, nebaví ma to.

Toľko nočný rozhovor (bezalkoholový!). V dnešnej dobe má každý depresiu a nechce sa mu žiť. Neznášam slovo depresia. Stavy pod psa, to áno, ale keby sme zažili ozajstnú depresiu, to by sme videli jej pravý význam. Nerozumiem, prečo dnes všetci mladí nemajú chuť žiť. Chce sa mi niekedy kričať Ľudia prestaňte, sme mladí, život pred sebou, nemáme dôvod na depresie. Ale nechce sa mi. Too much effort. A potom nech sa mi chce zoznamovať, keď aj tak každý len hovorí o svojich problémoch. Pravdou je, že ma prestali problémy ostatných zaujímať. Blízki priatelia, tí ma zaujímajú, ale ostatní...Adios...Nechcem to počúvať. Nechcem, lebo som zistila, že vždy mi to pokazí náladu. Som zahľadená do seba. Chyba? Možno. Ale aspoň mám teraz pekné dni. A len a len vlastné "problémy".

Viete, ako sa hovorí, že do vzťahu si prinášame správanie našich rodičov. Že konáme podvedome podľa ich vzoru. Neverila som tomu. Vždy som si vravela, že sa nebudem správať ako moja mama. Nikdy. V skutočnosti sa čoraz častejšie prichytávam pri tom, že toto som povedala presne ako ona. Ten tón, spôsob, intonácia. Bože. Mám rada svoju mamu, ale radšej na to nemyslieť. Ale chcela som hovoriť o všeobecnej rodinnej roli. Že sa správame v blízkosti rodinných príslušníkov inak, ako inokedy. Teda aspoň ja. A lezie mi to veľmi na nervy. Som zajačik v rodine. Mamičkin miláčik (no, postupom rokov už menej :D) a sestra je staršia o 1O rokov. A práve tu je ten problém. Ako mladšiu ma nikdy nechcela zobrať von s jej kamarátmi. Ak ma niekedy aj výnimočne zobrala, musela som byť ticho. Ktorá 18 ročná osoba by sa aj chcela baviť s 8 ročným deckom, že áno. Žiaľ, to mi zostalo dodnes. Akási pozícia, z ktorej sa neviem vymaniť. Sestra ma už dnes bráva s jej kamarátmi von, ale mne zostal blok z detstva. Som celý čas ticho, rozprávam, len ak sa niekto niečo spýta priamo MŇA a správam sa (bože, je ťažké priznať si to čierne na bielom) detsky. Jednoducho ako mladšia sestra. Nenávidím to. Aj keď sa snažím, nejde to zmeniť, ani so silným sebapremáhaním. Potom, keď stretnem jej priateľov v jej neprítomnosti, som trochu iná, tak viac ako ja a mám pocit schizofrenika, lebo ukazujem úplne inú tvár. No nie úplne, lebo blok mi aj vtedy bráni v prirodzenosti. Proste, som zaškatuľkovaná ako divná mladšia sestra, s ktorou sa stretávajú iba kvôli sestre a s ktorou by sa sami od seba rozhodne stretnúť nechceli. A pritom tí ľudia sú väčšinou celkom fajn. Merde.

Ako som povedala, nerada sa zoznamujem. Priam to neznášam. Faktom je, že ľudia musia so mnou stráviť viacero hodín a viacero dní, aby spoznali moju pravú tvár. Nedokážem ísť okamžite s kožou na trh a nedokážem sa ihneď priateliť s každým. Čo je asi škoda, lebo väčšina ľudí si ma celkom po istom čase obľúbi. Teda aspoň tak mi to vravia, aj keď mne sa tomu nechce veriť, uvedomujem si, že nezapadám do bežného rámca priateľských osôb. No a to je asi dôvod, prečo som stále sama. Priznávam, že si neviem predstaviť chlapa, ktorý by sa dokázal prehrýzť cez môj štít odmeranosti a uvidieť, že tam niekde vnútri je osoba, ktorá POTREBUJE lásku. Nevravím, že som tvrdá, ale som chladná a pôsobím neprístupne. Preto, lebo sa neuveriteľne hanbím. Ale nemám veľmi v obľube, keď sa ma takmer cudzí ľudia dotýkajú alebo keď sú prirýchlo priosobní. Vravím, sociopat. Viki mi povedala, že v letnom semestri budeme chodiť na každú diskotéku. Prikývla som. Ona v tom vidí možnosť nájsť si priateľa. Ja nie. Mám taký pocit, že ja budem musieť navštevovať galérie a koncerty klasickej hudby, pretože ako moja sestra vraví: "Ty a tí tvoji intelektuáli". No áno, byť ja v jej veku, s jej výzorom a povahou, tak už mám po svojom boku nejakého inteligentného, šarmantného muža. Ale keďže niekto nám tu dáva viac na krásu a majetok ako na intelekt..... No a tak som proste sama, lebo sa neviem zoznamovať. Avšak zaľúbiť sa, och, to áno. V tom som naozaj hrozná. Dajte mi nejakého aspoň trochu sympatického, trochu milého a vtipého človeka opačného pohlavia, dajte mi pár dní v jeho spoločnosti a už som istá. Naozaj nerozumiem tejto mojej vlastnosti, ale dokážem sa zamilovať takmer do hocikoho. Dobre, zamilovať je trochu prehnané, skôr by som povedala, že naviazať sa alebo obľúbiť si ho. Fakt. A potom mám zlú náladu a trápim sa, lebo ten človek absolútne nemá záujem (nie že by som ja ten svoj dávala najavo - som predsa sociopat). Dokonca som si už obľúbila svojho trénera, ktorý je sestrin kamarát, vyzerá pomaly ako kulturista (so NOT my type) a je holohlavý. Toto naozaj nie je predstava muža pre mňa. A bum. Musím sa pomyselne fackať zakaždým, keď šlapem na bicykli a keď zdvíham činky a pripomínať si, že TOTO naozaj NIE!!! Kedysi som snívala, že môj muž bude Angličan, právnik alebo tak a svadba bude v kostole, ja v bielych šatách...Klišé...Dnes si uvedomujem, že budem mať 20, o desať rokov by som mala mať ako-tak ujasnenú kariéru, vážny vzťah a myšlienky na vlastnú rodinu. A vrásky. Tie už mám teraz, keď si pomyslím, že to vyzerá dosť biedne so mnou. Radšej by som bola navždy mladá a tak pekne naivná. Rozhodla som sa už ďalej nehľadať lásku. Neoplatí sa to. Príliš veľa sklamania pre nič. Nech si ma nájde ona alebo nech sa dá vypchať. Feministka nebudem, chlapov potrebujeme, ale nemienim nimi strácať čas. Tak

Ako budúca tlmočníčka mám momentálne život plný francúzštiny a angličtiny. Počas skúškového to vyvrcholilo tým, že som už ani nerozmýšľala inak, ako po anglicky. Teraz, keď mám voľno, si užívam slovenčinu. Nikdy by som nepovedala, že ma to tak chytí, ale každý večer pred spaním počúvam aspoň hodinu Slovenský rozhlas, Všetky stanice. Na Regine počúvam folklórne piesne, na Devíne recitácie literárnych diel, na Slovensku Nočnú pyramídu. A neskutočne ma to ukľudňuje, počúvať čistú slovenčinu, bez akéhokoľvek prízvuku, bez nadávok a slangov. A o polnoci počúvať hymnu. Žiaden strach, nacionalista sa zo mňa určite nestáva. Taktiež zvažujem plány na leto. New York či Londýn ma naozaj lákajú, na druhej strane to však vyvažuje Pohoda a komfort rodičovskej starostlivosti. To však asi zažíva takmer každý, Ten prvotný pocit, keď sa ťažko dvíha zadok zo známeho miesta. Sedím v autobuse, vonku je tma a opriem si hlavu dozadu o operadlo. Milujem cestovanie v noci. Charakterizuje ho akýsi zvláštny pokoj. Celý život je vlastne ako jazda autobusom. Občas vystúpime na zlej zastávke, nasadáme na zlé autobusy, stretávame vždy nových spolucestujúcich, občas sa zvýši cestovné, niekedy autobus zmeškáme,....

Asi sa zdá, že mám tie dni pod psa, ale opak je pravdou. Je mi neskutočne dobre. Žijem si super život. A volím nový pohľad na svet. Nechcem byť obeť, ale dobrodruh. Že občas veci nejdú smerom, akým by som si želala, aby išli? Nevadí, bez toho by bola na svete nuda. I am ready for the good times, ready to get it all....