Stalo sa, že som z dvoch nezávislých zdrojov počul, ako hlbokomyseľná je kniha Fiodora Michailoviča Dostojevského Bratia Karamazovci, ako hlboko sa v nej rozoberajú základné mravné a náboženské problémy ľudstva.
Prvá vážna kniha, ktorú som prečítal ešte ako tínedžer bola od tohoto autora Zločin a Trest. Bol to pre mňa kultúrny šok a svojím spôsobom vtedy pre mňa skončilo detstvo. Nielenže sa zrazu objavil svet plný zvláštnych úvah a rafinovanej literárnej mystifikácie, ale prišla nečakaná samota. Nebolo s kým sa o tom zážitku porozprávať.
Odvtedy som prečítal okrem Bratov Karamazovcov vari všetky významné diela Dostojevského. A tak som si povedal, prečo nie? Po rade kníh, ktoré sa zaoberajú biologickou a memetickou evolúciou trocha tej teológie nezaškodí. Knihu som si zOCRkoval, pretože najlepšie sa mi číta v noci za tmy z PDAčka.
Lenže zdá sa mi, že tentoraz sa nedožijem nejakého skutočného intelektuálneho blaha.
Po začiatku, kde Dostojevskij bravúrne uvedie postavy s ich psychologicky veľmi vernými portrétmi prišiel zatiaľ prvý "hlboký" ponor do problému vzťahu cirkvi a zločinu va kapitole Tak sa staň. Ivan Fiodorovič Karamazov obhajuje svoje tvrdenie:
"Keby sa všetko zmenilo na cirkev, potom by cirkev vylučovala zločincov a neposlušníkov, ale nestínala by hlavy," pokračoval Ivan Fiodorovič. "Spytujem sa vás, kam by šiel vylúčený? Veď potom by musel odísť nielen od ľudí, ako teraz, ale aj od Krista. Veď svojím zločinom by sa postavil nielen proti ľuďom, ale i proti Kristovej cirkvi. Pravdaže, prísne vzaté, to platí aj teraz, len to nie je vyhlásené, a svedomie dnešného zločinca veľmi, veľmi často vyjednáva samo so sebou: ,Áno, kradol som, ale nejdem proti cirkvi, nie som nepriateľom Krista." Takto si jednostaj hovorí dnešný zločinec, lenže potom, keď cirkev nastúpi namiesto štátu, ťažko to bude môcť povedať, iba ak by odmietol celú cirkev na celej zemi: ,Všetci sa mýlia, všetci blúdia, celá ich cirkev je lož, jedine ja, vrah a zlodej, som pravou kresťanskou cirkvou.' To si však veľmi ťažko môže niekto povedať, na to by boli potrebné mimoriadne podmienky a okolnosti, ktoré sa len zriedka vyskytujú. Na druhej strane vezmime si teraz názor samej cirkvi na zločin: iste sa musí zmeniť oproti terajšiemu, takmer pohanskému, a od mechanického odtínania nakazených údov spoločnosti, ako sa to teraz robí na jej ochranu, prejsť v plnom rozsahu, a nie len fiktívne, na myšlienku znovuzrodenia človeka, jeho vzkriesenia a spasenia..."
Ivan Fiodorovič Karamazov predpokladá zločinca, ktorý je v podstate morálny, pretože má hlboký mravný princíp - náboženstvo. Trest by bol preň o to väčší (ak by bol celý štát jednou cirkvou), že by bol vylúčený nielen zo spoločnosti, ale aj zo spoločnosti náboženskej. Ak má morálne založenie, prečo potom koná nemorálne činy? Prečo koná proti svojej morálnej podstate?
Do diskusie sa zamieša starec Zosim:
"Ale veď v skutočnosti je to aj teraz tak," ozval sa zrazu starec a všetci sa ihneď obrátili k nemu. "Veď keby teraz nebolo Kristovej cirkvi, nejestvovala by pre zločinca nijaká zábrana v páchaní zločinov, ba ani následný trest, to znamená skutočný, nie mechanický, ako sa tu práve povedalo, trest, ktorý vo väčšine prípadov len rozdrážďuje srdce, ale ozajstný trest, jedine účinný, jedine odstrašujúci a uzmierujúci, spočívajúci v priznaní pred vlastným svedomím."
Starec Zosim dokonca tvrdí, že bez Kristovej cirkvi, by ľudia konali úplne ľubovolne, pretože by nemali morálne zábrany, pretože by nemali svedomie. Podľa tejto predstavy môžu mať ľudia morálku iba zvonka danú. Táto predstava v zásade opakuje rousseauvskú predstavu človeka, ktorý sa narodí ako čistý list, na ktorý sa podpíše spoločnosť.
Lenže stále tu zostáva tá otázka, že ak teda v Rusku, uprostred Kristovej cirkvi, sa jedinec dopúšťa nemorálnych činnov, činov proti získanému svedomiu zvonka, odkiaľ sa berie toto konanie?
Starec Zosim vysvetľuje ďalej:
"Veci sa majú tak," začal starec. "Všetky tie vyhnanstva na nútené práce, predtým spojené aj s bitím, nikoho nenaprávajú, a hlavne, takmer nijakého zločinca ani neodstrašujú, takže počet zločinov sa nielen neznižuje, ale čím ďalej, tým väčšmi stúpa. To iste musíte uznať. Ukazuje sa teda, že spoločnosť takto vôbec nie je chránená, lebo aj keď sa mechanicky odsekne jej škodlivý úd a pošle sa do vyhnanstva ďaleko, preč z dohľadu, na jeho mieste sa ihneď zjaví ďalší zločinec, a možno aj dvaja.
No iste, asi sa dá súhlasiť s tým, že tresty nikoho nenaprávajú, alebo aspoň väčšinu zločincov. To že rastie počet zločincov je podivuhodná intelektuálna skratka, ale budiž. Lenže prečo sú tí ľudia pudení konať "zlo", veď predsa každý z nich pozná desatoro?
Ak niečo predsa len chráni spoločnosť aj v našich časoch, ba aj samého zločinca napráva a pretvára na iného človeka, tak je to zas jedine Kristov zákon, prejavujúci sa v priznaní pred vlastným svedomím. Len ak si previnilec prizná svoju vinu ako syn Kristovho spoločenstva, čiže cirkvi, prizná si ju aj pred samou spoločnosťou, to znamená, pred cirkvou. Takto, jedine pred cirkvou je súčasný zločinec schopný priznať svoju vinu, ale nie pred štátom.
Presne tak: ak si vinu prizná pred sebou (pred vlastným svedomím), tak si ju prizná aj pred spoločnosťou. Na to nepotrebuje nijaký súd, nech je spoločenský, cirkevný, či iný. Vtip je však v tom, že väzenia sú plné nevinných ľudí a tí vinníci sú mimo múry väzení. Ako teda môže cirkev niečo zmeniť? Čítajme ďalej:
Keby súd patril spoločnosti ako cirkvi, potom by vedela, u koho zrušiť vylúčenie a koho znova prijať k sebe. Teraz však cirkev, keďže nemá nijaký výkonný súd, iba možnosť mravného odsúdenia, sa od účinného trestania zločinca aj sama vzďaľuje. Nevylúči ho, iba mu neodmietne poskytnúť otcovské ponaučenie. Ba navyše, usiluje sa zachovať so zločincom všetky kresťanské formy cirkevného obcovania: dovoľuje mu zúčastňovať sa na bohoslužbách, pripúšťa ho k oltárnej sviatosti, dáva mu almužny a správa sa k nemu skôr ako k zajatcovi než ako k previnilcovi. A čo by bolo so zločincom, panebože, keby ho aj kresťanské spoločenstvo, to znamená cirkev, odvrhlo rovnako, ako ho odvrhuje a odtína občiansky zákon? Čo by bolo, keby "ho aj cirkev trestala vylúčením ihneď a zakaždým po určení trestu podľa štátneho zákona? Nemožno si predstaviť zúfalejšie postavenie, aspoň u ruského zločinca, pretože ruskí zločinci sú ešte veriaci. Napokon, ktovie: možno by v takom prípade došlo k niečomu strašnému možno by zúfalé srdce zločinca stratilo vieru, a potom čo? Lenže cirkev ako nežná, milujúca matka sa sama zrieka účinného trestania, pretože aj bez jej trestu vinníka veľmi tvrdo potresce štátny súd, a musí byť predsa aspoň niekto, kto by ho poľutoval. Ale najmä preto sa zrieka trestov, lebo cirkevný súd je jediný súd zahrnujúci v sebe pravdu, a preto sa nemôže ani obsahovo, ani mravne spájať s nijakým iným súdom, a to ani vo forme dočasného kompromisu. Tu už nemožno robiť ústupky.
Starec Zosim síce horekuje nad tým, čo by bolo so zločincom ak by ho vylúčila aj cirkev, lenže fakticky by sa nič nezmenilo, bol by rovnako zločincom, ako je teraz, len možno navyše neveriacim. A cirkev síce naďalej zločinca poľutuje a usmerní, ale on zostáva zločincom, aj keď možno so zlým svedomím. Ak vezmeme v úvahu kresťanskú teológiu, tak vlastne nijaký cirkevný súd nemôže existovať, všetci sme hriešnici (nech hodí kameňom, kto nezhrešil), a tak z pohľadu tejto teológie naozaj má starec Zosim pravdu - cirkev nemá právo niekoho odsúdiť, či vylúčiť. Má povinnosť sa snažiť o jeho nápravu. Ovšem naďalej je diskusia o dôsledkoch a nie o príčinách, prečo aj napriek tomu, že ruský zločinec, hoci je veriaci, hreší a koná zločiny, pričom tento do jeho mysle výchovou externe dodaný konflik so svedomím akosi nefunguje, napriek cirkvi, nie bez cirkvi.
V zahraničí vraj
zločinec zriedka prejavuje ľútosť, pretože aj najnovšie učenia ho samy utvrdzujú v názore, že jeho zločin nie je zločinom, ale iba vzburou proti nespravodlivému útlaku moci. Spoločnosť ho odtne od seba úplne mechanicky s použitím moci, ktorou nad ním vládne, a toto jeho vylúčenie sprevádza nenávisťou (tak to aspoň sami o sebe v Európe hlásajú), nenávisťou a úplnou ľahostajnosťou k ďalším osudom tohto svojho spolubrata, jeho úplným zabudnutím. Takto sa všetko odohráva bez akéhokoľvek súcitu cirkvi, lebo v mnohých prípadoch tam cirkvi uz viac nejestvujú, zostali len cukevni hodnostári a veľkolepé chrámové stavby, kým samy cirkvi sa už dávno usilujú o prechod z nižšieho typu, z formy cirkvi, na vyšší typ, na formu štátu, aby v ňom úplne zanikli. Tak je to, zdá sa, aspoň v luteránskych krajinách. Pokiaľ ide o Rím, tam už pred tisíc rokmi namiesto cirkvi vyhlásili štát. A preto sa už sám zločinec nepokladá za člena cirkvi a odlúčený od nej, upadá do zúfalstva. Ak sa aj vráti do spoločnosti, nuž často s takou nenávisťou, že sama spoločnosť ho už vlastne vyvrhne. Ako sa to skončí, môžete si domyslieť. Zdalo by sa, že v mnohých prípadoch sa to stáva aj u nás; lenže rozdiel je v tom, že okrem zákonom ustanovených súdov je u nás navyše ešte cirkev, ktorá nikdy nestráca spojenie so zločincom, ako so svojím milovaným a ešte stále drahým synom, a navyše jestvuje a udržiava sa, hoc aj len pomyselne, aj cirkevný súd, ktorý síce dnes nevykonáva svoju činnosť, ale stále žije, čo aj len ako sen budúcnosti a sám zločinec ho nepochybne vo svojej duši inštinktívne uznáva. Správne je aj to, čo sa tu pred chvíľou povedalo, že keby naozaj začal pôsobiť cirkevný súd, a to v celej svojej sile, to znamená, keby sa celá spoločnosť zmenila len na cirkev, potom by cirkevný súd jednak dosiahol taký vplyv na nápravu zločinca, aký nikdy nedosahuje v súčasnosti. ale je možné, že by sa naozaj znížil i celkový počet zločinov na neuveriteľne malú mieru. Napokon, aj cirkev by nepochybne hľadela na budúceho zločinca a budúci zločin v mnohých prípadoch celkom inak ako dnes a vedela by navrátiť vylúčeného, vystríhať toho, kto má zlý úmysel a obrodiť toho, kto padol. Pravda,' usmial sa starec, "kresťanská spoločnosť dnes ešte ani sama nie je dotvorená a stojí len na siedmich spravodlivých; nakoľko však ich počet zostáva nezmenšený, spoločnosť predsa len neotrasiteľné pretrváva v očakávaní svojej úplnej premeny zo spoločnosti ako zväzu ešte takmer pohanského, na jedinú celosvetovú a vládnucu cirkev. Tak sa staň, hoci i na konci vekov, lebo len toto je predurčené, aby sa splnilo! A netreba sa znepokojovať pre časy a lehoty, lebo tajomstvo časov a lehôt je v múdrosti božej, v božej predvídavosti a láske. A čo podľa ľudského výpočtu môže byť ešte veľmi vzdialené, to podía božieho predurčenia možno už stojí predo dvermi, aby sa v nasledujúcej chvíli zjavilo. Tak sa aj staň."
Napriek spravodlivému rozhorčeniu proti úpadku mravnosti v západných cirkvách sa mi vidí, že starec Zosim veru neukzal nejaký významný rozdiel. Na západe označia zločinca za vyvrheľa a ostane zločincom, v Rusku ho cirkev nazavrhne a ostane zločincom. Cirkev predsa aj v situácii, keď nepôsobí cirkevný súd, pôsobí na zločincov "navracia vylúčeného, vystríha toho, kto má zlý úmysel a obrodzuje toho, kto padol", ale akosi bez výsledkov. Nijako teda nie je preukázané, že ak by štát bol cirkvou, tak "by sa naozaj znížil i celkový počet zločinov na neuveriteľne malú mieru".
Vcelku sa nijako v tejto diskusii neprekročila tautológia, že morálneho človeka spravím morálnym, lebo morálny už je . Zločinec má svedomie (je morálny) a napravím ho ak pôsobím na jeho svedomie (je morálny). Lenže prečo koná nemorálne ak je morálny? Prečo zločinci konajú nemorálne napriek viere v Boha a jeho morálne princípy, ako neoddeliteľnú súčasť viery. To Dostojevskij cez starca Zosima v tejto časti nevysvetľuje a pravdu povediac, celá úvaha mi pripadá byť plytkou.
Komentáre
Daimonion, nastolil si vzrušujúcu tému, o prieniku cirkvi do ľudského svedomia,
S Dostojevským som sa pasovala aj ja, kým som mu prišla na chuť, ako aj celej ruskej, respektíve slovanskej literatúre. Keď raz človek vkročí na jej územie, má stále čo objavovať, a to, čo tam nájde, sa častokrát úplne vymyká bežnému pohľadu na normy, ktoré spoločnosti určujeme my.
Ďakujem za pekné čítanie.
ja ako ateista, ktorý je navyše chronicky neveriaci
Čo sa týka toho chaosu... Kristus povedal, prinášam boj, nie mier. Teda zrejme má veriaci prejsť nejakým vlastným úsilím ducha, nejakým tým chaosom, aby našiel mier a vykúpenie vlastnými silami, aby si Boha zaslúžil z vlastnej vôle a vlastným slobodným rozhodnutím.
Teologicky dobre koncipované a vnútorne konzistetné pohľady na problémy,
A napadlo ma: chronicky neveriaci ateista - zvláštne spojenie...
DvC, trochu Ti tu (plytko) pokibicujem...
si myslím o tejto veci približne nasledovné:
svedomie jednotlivca v zásade utvárajú dve sily - pro-life záujmy jednotlivca zvnútra a morálka zvonku.
pro-life záujmami jednotlivca sú všetky jeho záujmy smerujúce k jeho (čo najlepšiemu) prežitiu, sú teda (ne)priamo (vždy) o získavaní zdrojov. bez ohľadu, či existuje alebo neexistuje morálka, jednotlivec časom nahliadne, že jeho záujmy sa dostávajú do konfliktu so záujmami iných jednotlivcov, a tiež zistí, že vynucovanie si vlastných záujmov sa môže obrátiť aj proti nemu samému.. preto si začína vnútorne vytvárať pravidlá, ktoré maximalizujú jeho záujmy pri čo najlepšom zohľadnení záujmov iných jednotlivcov, a všetko konanie, smerujúce proti takto vytvoreným pravidlám ho zneisťuje, zúskostňuje, omína, trápi.. svedomie je na svete.
súbežne s týmto vnútorným procesom prebieha proces vonkajší - jednotlivci navzájom komunikujú, bojujú o zdroje, hľadajú optimálny model koexistencie.. vytvárajú pravidlá, ktoré preveruje život.. niektoré rýchlo odumierajú, iné sa utvárajú v princípy, ktoré sa osvedčujú a prežívajú.. súhrn týchto pravidiel začína tvoriť „morálku“ a táto sa internalizuje v dušiach jednotlivcov, vychovávaných v jej duchu, ergo je ďalším zdrojom „svedomia“..
spoločnosť/cirkev vytvára mechanizmy, cez ktoré chce jednak čo naúčinnejšie utvárať svedomie jednotlivcov, jednak čo najlepšie si vynucovať dodržiavanie morálnych zásad..
a teraz k otázkam.
Prečo človek koná nemorálne, ak je morálny?
Prečo zločinci konajú nemorálne napriek viere v Boha a jeho morálne princípy?
dôvodov je určite mnoho, napadajú mi v tejto chvíli tieto:
. žiadne morálne zásady nepokrývajú všetky situácie, v ktorých sa človek ocitá a musí rozhodovať
. jednotlivec o mnohých morálnych zásadách časom zapochybuje a buď ich vnútorne odmietne, alebo zásady skúma ich prekračovaním
. jednotlivec neraz v záujme získania zdrojom vedome poruší morálne zásady, zoberúc na seba všetky riziká, ktoré z takého konania vyplývajú
Karamazovovci
Doplnil by som vyslúžilcove dôvody ešte o jeden...
wysluzilec, a prečo si myslíš, že plytko?
Mňa u Dostojevského zaujíma jeho kresťanské zdôvodnenie. Dúfam, že sa ho v knihe dožijem. V Zločin a trest má Raskoľnikov hlboký mravný princíp v sebe a ten dá do konfliktu s tzv vyššou morálkou, morálkou postavenou na rozume, na ráciu. Rácio prehrá, pretože svedomie je dané od Boha, vyššia mravnosť je vlastne tá mravnosť vnútorná a nie tá zvonka získaná. Ja ako evolucionista nemôžem nesúhlasiť. Lenže Bratia Karamazovci sú zdá sa iné kafe. Neviem. Kniha mi bola doporučená od jedného uznávaného odborníka na lekársku etiku a od jedného kňaza, podotýkam, nie dogmatického.
šestko, ten Tebou uvedený dôvod beriem a jeho formulácia mi príde ako veľmi výstižná :)
DvC, takže vravíš, že v podstate to ide k podstate? :)
.
Zaujalo ma akym sposobom citas knihy . Nuz prijemne citanie.
Ja som sa na jedinu dostojevskeho knihu vyzbrojila poznamkovym blogom na hierarchiu vztahov a dusevnymi sedativami aby som to docitala . I ked niecim ma i tak oslovil svojim sposobom za 700 stran.
Co ta vlastne na nom tak zaujalo ? Posobis analyticky a on je praveze silne analyticky . Ale i tak co ?
Zločin a trest
Podobný šok som potom zažil vo filem, keď som videl od Pasoliniho Teorému.
Odvtedy rozlišujem umenie a zábavu.
.
Teda v tom jedinom diele. Luskala som Idiota. Cital si ? Tam si ma Dostojevski ziskal na snad styroch stranach, kde opisal Idiotov charakter. Mam rada ciste bytosti . Nesmierne si ma ziskal.
Keby sa to neudialo tak vcasne knihy , snad do 100tej strany, asi by som knihu nedocitala. nakoniec mam z nej rozporuplny pocit ale nelutujem to citanie.
Ale asi ako vravis , Dostojevsky napriek tomu, ze je analyticky, pisal akoby z dusi mnohych ludi. Hm.
Zlocin a trest mozno raz zlusknem , znie to zaujimavo .
Hm, sranda jak niektore knihy zmenia zmyslanie alebo pohltia . Moju segru ovplyvnil Harry Poter :) jaky to rozdiel proti nasemu vyberu :D.
Krasny den :DD
áno Idiota som čítal
Inak ja si nemyslím, že by knijha zmenila teba, či mňa. Podľa môjho vnímania genetiky a memetiky má každý geneticky a epigeneticky vystavaný kognitívny aparáta a tie knihy skrátka doň zapadli oveľa lepšie ako iné.
.
"prečo Dostojevskij hysterické správanie idiociou" .
Tvoja interpretacia prilnavosti knihy je mi zrejma. Akurat , ze ja vnimam kognitivny aparat ako celozivotne formovatelny. To znamena , ze knihy tak ako mozu zapadnut do aktualne nastaveneho systemu, tak moze naucit premostit ine spoje a zmenit ho .
Zmena myslenia je vysledok interakcie.
Knihy mozu menit myslenie, tak ako to robia hocijake ine podnety /ludia, diskusie, analyzovanie/. V mojom ponimani tvarovatelnosti kognitivneho systemu . Nemyslim, ze clovek prijima len to co mu zapada do stareho, ale rovnako tak , to co citi ze by mu zapadlo lepsie a ochotne sa novemu prisposobi . Ja to tak chapem. Preto som to tak formulovala.
vypadlo sloveso
teraz ma napadá, že mohol myslieť idiociou tú vlastnosť, že v tom sebeckom prostredí pôsobil knieža Myškin retardovane.
:)
Pritom idiotov tam bola cela kopa :D.