Keď sa učiteľ správa ako dieťa, ktorému niekto zoberie hračku a ono sa chce pomstiť...

 

Zarážajúce? Ale je to tak . Posledné zážitky sú čoraz lepšie. Postupne zisťujeme, že pedagogický takt nechýba len big šéfke, ale aj najnovším posilám do pedagogického zboru. Vystúpenie bez pedagogického taktu samotnej veľkej šéfky sme zažili na hodine telesnej výchovy. Len tak medzi nami... kolegu nikdy pred žiakmi nezhadzujem...

Najnovšia posila nás samozrejme učí, nadšení nie sme, ale pomôcť si nepomôžeme a vešať sa nebudeme, bola by nás škoda. O jej snahe vyzliekať nás na hodinách som písala v minulom príbehu. Dnes to zoberieme z inej strany, ale rovnako vtipne. Aspoň myslím.

S dotyčnou slečnou máme povinne cviká v piatok. Nesadli sme si, ale to je prosto daná skutočnosť, ktorá sa nedá zmeniť. Vo štvrtok s ňou mali spolužiaci vedu a výskum... úžasný to predmet. Problém bol iba jeden. Táto hodina je piata a po nej nasleduje samozrejme okno v rozvrhu a potom ďaleko praďaleko je gynekológia...No a slečna  na hodinu meškala. Meškala 5 minút a potom aj desať a keď nedošla ani po 35 minútach, všetci, ktorí majú zdraví rozum sa zdvihli a odišli... no a to, evidentne nemali robiť... slečna sa po tých 35 minútach dovalila a samozrejme nenašla nikoho len Riška, ktorý šprtal na gynekológiu. „Kde sú?“ „Kto?“ „Vaši spolužiaci... choď ich zavolať“... „to asi ťažko, už tu nikto nie je...“

Samozrejme, že si Riško vypočul svoje... o tom, aký sme nezodpovední a tak no a predpokladám, že padla zmienka aj o univerzite, keďže sa ňou slečna rada oháňa.

Piatok nenechal na seba dlho čakať, cviká tretia hodina dole v suteréne...dovalila sa slečna najskôr bez kľúčikov od miestnosti...nechali sme ju nech pre ne vybehne... trocha pohybu nikomu neublíži. Prišla otvorila, prišli sme, sadli sme...slečna otvorila triednu knihu a spustila komentár ku štvrtku... nechali sme ju. Tvrdiť niečo iné, ako to o čom je slečna presvedčená je úplne zbytočné...Riško sa v tichosti postavil a išiel si umyť ruky a jabĺčko...slečna písala prezenčku a nič iné sa nedialo.“Kam ideš?“ „Umyť si ruky a jabĺčko“... „vráť sa... čo to máš za správanie...“ „ Si nemôžem umyť ruky a jabĺčko... ?“ „Sadni si“... umyl si ruky a rovnako v tichosti si sadol.

Slečna začala hneď úvodnou vetou... „Potrebujem model do spodného prádla“...všetci sa vyzlečú... ticho tvárili sme sa ani obraz ani zvuk... „Dobre, tak sa Rišo  vyzlečie“.... to sme sa už bavili... „No nevyzlečiem“... „Prečo“.. „Mám osobné dôvody“... „By ma zaujímalo, že aké“... „No osobné“... „Čakám.... ja môžem aj skúšať“... mysleli sme si veď teda skúšaj... Vyzliekol sa po 5 minútach Sergej... s patričnými poznámkami typu, ale že jemu netečie už týždeň teplá voda... dal dole triko a spokojne zahlásil, že už. To sme sa už bavili... Dole do spodného prádla...Sergej zahlásil, že on nás teda varoval... dal dole nohavice, triko aj ponožky. Presunuli sme sa do druhej miestnosti a že teda niekto nám popíše Sergeja....No skúste hádať, že kto... Keď zahlásila Riša, to sme sa už rehotali... odmietol robiť model, tak si to mal užiť... Slečna zahlásila, či nám je niečo smiešne... Lebo oni na univerzite... rehot... klasika... My na univerzite... to som sa už nezdržala a zahlásila som, že tu sme na strednej škole... Maruš zahlásila, že jej hodiny sa stávajú nepríjemnými, načo slečna stratila dych... je to tak a Maruš má pravdu, presne tak ako som sa minulý rok tešila do školy teraz sa mi tam nechce... nebaví ma to... na cvikách u slečny nudne píšeme a nič neskúšame... slečna ukáže na jednom človeku, ktorý slúži ako model a je vybavené.... Naveľa chcela počuť náš názor ako to má vyzerať... cvičme v dvojiciach... vyskúšame si to na sebe a bude... Riško popisoval Sergeja... no je ok. Stojí celkom dobre... „vyjadrujte sa odborne“... to by nám musela slečna nejakú odbornú terminológiu nadiktovať... tak ho začala popisovať ona... sedeli sme a snažili sme niečo si zapamätať... „vidíme tu preťaženie v cé oblasti“... do dnešného dňa netušíme ako na to prišla... pre ňu je všetko zrejmé a samozrejmé... na otázku, či nám to môže vysvetliť skonštatuje že to už máme dávno vedieť... no nevieme... tak na nás hodí pohŕdavý úškľabok typu... pane bože, čo ja tu robím , no a my sa tvárime samozrejme rovnako nadšene, radosť sa pozrieť. Hodiny masáží s Katkou sú fajn, masírovala som Peťa a robila som mu chrbát.. tak za dva a zopakujte si svaly. Dobre teda, zopakujem. Prax v nemocnici je paráda. Profesorka vždy ráno odcvičí skoliotickú skupinku a my si kreslíme do zošita cviky ako žeraví.. o chvíľu sa bude môcť aj Picasso schovať... takého človeka ako ja, by určite nenakreslil, v porovnaní s nami je úplný amatér...

Videli sme cvičenie na lopte, s expandrami a že, ktoré si chceme vyskúšať, lopty, alebo klin. A jeden hňup, rozumej ja, zahlásil, že veď poďme cvičiť na kline. Už to v živote nespravím... sľubujem. Trpeli sme, hneď ako sme si na ten klin ľahli.

To, že je tvrdý a úzky by som ešte prežila, ale že som musela ťahať lopatky k sebe a zdvíhať ruky ma zničilo... po 4 cvikoch sme boli mŕtvi a predseda 2.DFT ( to ako Betka) zahlásil, že dúfa že o tomto mučení niečo napíšem... tak píšem.. vedzte všetci, že nás v tej škole mučia... musíme cvičiť a zdvíhať správne ruky no a u slečny sa vyzliekať... Tak sa teda pýtam, nespejeme do záhuby?