Pisuc slova tieto,
zamykam srdce na sto zamkov.
Robim to isto preto,
‘bo inak by som si slova zamkol.

Znova a znova a znova.
Kolko este mam trpiet to prazdno?
Znova a znova a znova
Uz zas mam tresnut tou rukou raznou?

Dnes radsej zatnem zuby vsak
a do snov svojich sa ponorim.
Kiez by ma skolil stvorhlavy drak
a rozniesol by ma po mori.

Co vsetko sposobi niekolko slov.
Co vsetko sposobi dotyk ruk.
Ked ju necitim, chcem byt s nou.
Citim sa ako zlomeny luk.

Borim sa do svojho vankusa,
makkeho, tepleho, smutneho...
Cochvila plac oci pokusa
s pohladom niecoho zradneho.

Rozhodujem sam za seba dnes.
Rozhodnut za inych nemozem.
Prazdno znie akoby zavyjal pes.
Zaplnit ho, na to sa nezmozem.

Nedokazem ho zaplnit sam
a na smrt este necakam.
Beriem do ruk to, co este mam
ved snad to prazdno zaplatam.

Teraz ma nechyta ziadna zlost,
ani hriech ma nepokusa,
jednoducho je toho uz dost,
nieto dna, ktory ma neskusa...