Myslela, že môže lietať,

že je anjel a má oblak.

Malý obláčik, svoj vlastný svet,

kde bolesti a utrpenia niet.

Tam nikto nie je sám,

a každý tam tvorí dokonalý pár,

harmónia sa s láskou strieda,

netrie sa tam žiadna bieda.

Celý svet bol jej,

myslela, že všetko vie.

Všetko je tak, ako má byť,

myslela, že každý sa musí ľúbiť.

No stalo sa, čo sa nemalo,

niekto už neľúbi,

strašne ju to zobralo,

veď plniť sa má, čo sa sľúbi.

Nie vždy to tak je,

ani v tom jej vysnenom svete.

Pozrie na Zem dole,

a tam nič, len zorané pole.

Pole plné vojakov, mŕtvych či živých

ako sa snažia uchrániť

či už seba, ale aj tých druhých,

veď sa nechcú nechať zabiť.

Bojujú proti nadvláde,

proti všetkým neprávostiam na svete

a my sa len pozeráme,

ako blbci zabíjajú deti nevinné...

Prečo je na svete toľko bolesti?

pýta sa ona.

Má slzy v očiach,

keď vidí ako ľudia trpia.

Už to nevydrží viac,

na tú hrôzu pozerať.

Premýšľa,

slzy jej stekajú po tvári,

zatvorí oči...

A vtom skok...

Padá ľahko, pomaly,

ako oblak plávajúci po nebi...

Navždy bude jedným z tých oblakov,

ale aspoň už nikdy neuvidí tých vojakov...