Pred časom som v istých novinách čítala zaujímavý článok o „smajlíku“, o tom, že má táto sympatická ikonka už svojich 25 rokov. V tom článku sa pertraktovala predovšetkým téma ľudskej, skôr človečenskej komunikácie - jej formy aj potreba pre naše ľudské prežitie. Zaujala ma v ňom štatistika o počte jazykov na našej planéte.

 

Vraj každé dva týždne zanikne na svete jeden z materinských jazykov.

 

Sú také, ktoré patria už len veľmi malej skupinke jedincov a je len otázkou času, kedy táto prevezme za svoj iný, životaschopnejší jazyk. S globálnym dosahom môže vraj toho času počítať 83 jazykov - ale dokedy?

 

21. február bol vyhlásený za Svetový deň materinského jazyka.

 

Keď som bola minulý týždeň na Výstave kovačickej insity v budove MK SR na Námestí SNP, dostal sa mi do rúk bulletin o podujatí, ktoré kovačickí Slováci organizujú k tomuto dňu. A mysľou mi prebehli konkrétne zážitky z Kovačice, keď som sa tam dostala na pozvanie tamojších matičiarov. Všade okolo mňa znela mäkká, tak trochu archaická slovenčina, hoci sme boli na území Srbska. V rozhovoroch tamojších ľudí sa často striedala so srbskými či maďarskými replikami, podľa zloženia debatujúcich. A všetko to prebiehalo prirodzene, bez póz, či pátosu.

 

Vidno, že jazyky nemusia rozdeľovať, ale že platí aj to povestné Koľko rečí vieš... Dôležitá je ochota vzájomne si porozumieť. Ale si aj s hrdosťou vedieť zachovať svoju národnú identitu. A to sa mi na Kovačičanoch nesmierne páčilo.

 

Existuje už viac ako desať rokov literárna súťaž pre deti a mládež, vyhlásená Maticou slovenskou, pod názvom Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. V jednej z úvah istý žiak z Bardejova napísal:

 

„Náš materinský jazyk je ako krásna matematika, ktorá násobí šťastie, umocňuje lásku a delí nenávisť.“

 

Asi sa dá táto veta aplikovať na každý materinský jazyk, pravda len vtedy, ak je mocniteľom tohto vzťahu ľudská úprimnosť a tolerancia.

 

Bodaj by ich bolo vždy dosť v našich ľudských mikro- aj makrovzťahoch.