Dňa 9. júna 1972 zomrel posledný slovenský biskup pôsobiaci verejne - Róbert Pobožný vo veku 82 rokov (konsekrovaný v roku 1949). Kapitulným vikárom sa stal Zoltán Belák, po jeho smrti 1988 Tibor Spišák. Arcibiskup dr. E. Nécsey - (menovaný arcibiskupom v máji 1968) zomrel 19. júna 1968. Kapitulným vikárom sa stal Ján Pásztor, jeho generálny vikár. Ambróz Lazík (konsekrovaný 14.8.1949) zomrel 20. apríla 1969; dočasným ordinárom sa stal Július Gábriš. Zdĺhavé vyjednávanie Svätej stolice s vládou ČSSR prinieslo výsledok v podobe štyroch biskupov. Pre trnavskú administratívu RNDr. Július Gábriš (1913 - 1987; in memoriam arcibiskup "ad personam"). Pre Nitriansku diecézu JUDr. ThDr. Ján Pásztor (1912 - 1988 v Nitre). Pre Banskú Bystricu Jozef Feranec (narodený 1910; po smrti Decheta + 1968 viedol diecézu František Haspra, ustanovený arcibiskupom Necseyom). Pre Olomouckú diecézu bol vymenovaný biskup Jozef Vrana (+ 1988). Biskupská vysviacka sa konala 3. marca 1973 v nitrianskej katedrále. Svätiteľom bol arcibiskup Agostino Casaroli.
V Košiciach od roku 1966 do roku 1990 na čele diecézy stál kapitulný vikár Štefan Onderko (narodený 1916). Na Spiši sa po smrti Scheffera kapitulným vikárom stal Jozef Ligoš (1973), ustanovený biskupom Lazíkom, po ňom Štefan Garaj (1973 - 1989). V Prešove od roku 1969 do roku 2002 bol ordinárom Ján Hirka s právom rezidenciálneho biskupa. Od roku 1990 konsekrovaný biskup.
Štátna správa robila nátlak na nových biskupov a rozhodovala takmer o všetkom: naďalej disponovala kňazmi, odvolávala z pastorácie, menovala správcov fár a premiestňovala ich podľa ľubovôle. Všade bolo cítiť cenzúru.
V roku 1977 dochádza k zriadeniu Slovenskej cirkevnej provincie, avšak bez väčšieho ohlasu v Cirkvi, nehovoriac o spoločnosti, ktorá prešla okolo tohto šľachetného gesta Svätej stolice takmer nevšímavo.
Dňa 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave bolo pokojné zhromaždenie veriacich (sviečková manifestácia) modliacich sa ruženec, v počte asi 2 000 ľudí. (Celkový počet účastníkov bol asi 15 000.) Veriaci tak chceli vyjadriť požiadavky veriacich celého Slovenska. Pokojné zhromaždenie bolo bezpečnosťou násilne rozohnané (bezpečnosť zadržala asi 130 ľudí). Zhromaždenie veriacich, ktoré vošlo do pamäti mnohých ako bratislavský Veľký piatok, bez zveličovania bolo hlavným impulzom blížiacich sa spoločenských zmien nielen na Slovensku, ale v celej republike.
Situácia po 17. novembri 1989 v mnohom upravila vzťah Cirkvi a štátu. Medzi prvé pozitívne javy patrí menovanie biskupov pre osirelé diecézy. Vplyv náboženského života v nových podmienkach sa prejavil vo všetkých oblastiach života novovzniknutej Slovenskej republiky (1. 1.1993).
Záver
Cirkev na svojej ceste nasledujúcich desaťročí je určovaná svojím 2000-ročným putovaním, ale aj duchom ostatného koncilu. Bolo a stále je potrebné správne uvádzať aktuálne myšlienky do života Cirkvi. Len vtedy je možné zbierať pozitívne ovocie koncilu, pre ktoré bol zvolaný.
Druhý vatikánsky koncil, jednotlivé biskupské synody, činnosť pápežov a ich výnosy otvára pred veriacimi široké perspektívy zaangažovania sa do dočasných skutočností, totiž všetky formy dočasnej aktivity sú začlenené do Božieho plánu spásy sveta. Stredobodom osláv roku 2000 bola dôležitá skutočnosť dejín spásy, že Boh sa stal človekom. V jeho príchode sa Boh stal blízky všetkým. Boh nám dal v Kristovi svojho Syna, seba samého, celé svoje Slovo. Viac nám dať nemohol. Tým je zjavenie uzavreté. Ale pretože toto Slovo je Boh sám a všetko smeruje k nemu, preto zjavenie nie je nikdy len minulosťou, je vždy aj prítomnosťou a budúcnosťou a vždy zakotvením nášho života vo večnosti, ako otvorenie sa tomu, čo je zárukou skutočného života, ktorý je silnejší ako smrť. Preto Kristus nielen prišiel, ale stále prichádza. Preto veríme v Spasiteľa, ktorý prišiel, a predsa ho rovnako aj očakávame: Marana tha! Príď, Pane Ježišu!
Článok je z knihy Dejiny mojej Cirkvi (II. diel), Viliam Judák, 2004
Komentáre
Názor jednotlivca - správny názor ?
Je pravdou že cirkev bola v rokoch komunizmu utláčaná, no nebiť v tej dobe aspoň kapitulných vikárov len sám Boh vie kde by bola dnes.
Prečítal som si veľa blogov o tom či onom.
Jedno však majú spoločné. Očierňovanie vtedajších cirkevných hodnostárov. Krásne na : MILUJ SVOJHO BLIZNEHO.
Som priamy rodinný príslušník Jozefa Zoltána Beláka. Sedával som mu ako chlapec na kolenách a učil sa z jeho múdrosti. Mám v živej pamäti jeho lásku k ľuďom.
Viem že možno všetky ich kroky neboli správne ale kto si bez viny hod do neho kameňom.
A po takýchto článkoch sa cirkev čuduje že je stále menej ľudí v kostoloch ? A keď ich dokonca píšu tý najvzdelanejší, najvrúcnejšie veriaci a spravodlivo rozmýšľajúci, všetky Božie zákony dodržujúci kňazi. Tý ktorý sú hlavný predstavitelia učenia Krista a jeho nasledovníci.
Ja nie.
Kde je láska, odpustenie, viera ?
Ako môže niekto kto v tej dobe nežil, neznášal jej nátlak a všetko to čo prinášala súdiť ?
Ak bol teba tento človek taký hriešny a protikresťansky založený, doslova niekde uvedený skoro ako kolaborant proti cirkvi, prečo bol sledovaný. neustále vypočúvaný STB. Prečo keď cestoval k svojej rodine a do Maďarska cez prechod Slovenské Ďarmoty, čo len odchádzal z Rožňavy už o ňom vedeli že príde na colnicu ?
Prečo mam doma kopec spisov ktoré som si vyžiadal z archívov STB za života p. Langoša ktorý ho v tej dobe viedol ?
Prečo je tam opísaný každý jeho krok, odpočúvania na biskupskom úrade, všetky jeho cesty, stretnutia, rozhovory ?
Lebo spolupracoval zo štátnou mocou proti cirkvi ?
Možno ja som nechápaví a možno ...
Kňazské blogy ma napĺňajú láskou a vierou.
Budem sa za vás modliť, lebo iné mi neostáva.
S pozdravom
Pochválený buď Ježiš Kristus
Stále veriaci Ing. Branislav Belák – syn - synovca Jozefa Zoltána Beláka