Prečo sa zaľúbime do toho,kto o nás nestojí,vieme že nás ponižuje,smeje sa a predsa.A ten kto ľúbi nás,toho si nevšímame a tiež ho ponižujeme,smejeme sa nad jeho utrpením?Prečo máme pocit,akoby nám vytrhli srdce(dušu?)a precválalo cezeň stádo mustangov,a cítime každý jeden úder kopyta?Prečo myslíme naňho,trýznime sa myšlienkami ako si užíva s inou? Vraj na každého niekto niekde čaká.A čo ak nie,čo ak na mňa nikto nečaká? Niekto múdry povedal,že každý ,kto nám ublížil,je náš učiteľ.A čo sa mám naučiť?Že nemožno veriť nikomu?Čo z toho budem mať na smrteľnej posteli,že som sa naučila lekcie? Nemám sa uzatvoriť do seba,nestavať okolo seba hradby,lebo neprenikne ku mne ani dobré.A chcem ešte aby vôbec preniklo?Ako mám veriť a nezraniť sa? Ako?Ako?.....