Pri tržnici leží kôpka snehu. Odkiaľ sa tu nabral? Veď ešte nesnežilo. Vôjdem do malého obchodu, kde na mňa volá staručká tvár: "Poďte dopredu mojinko, títo môžu aj počkať." Zahanbená, že sa musím predbehnúť, počúvam jej rozprávanie: "Od rána tu filmovali, nepustili žiadnych zákazníkov, nič sme nepredali." (Tak už viem, prečo ten sneh...) Uchytím papierový sáčok, poďakujem a pokračujem v ceste mestom.

Za rohom stojí strašidlo. Joj, ako som sa zľakla. Zjavne som ho dobre pobavila, rehoce sa na plné pľúca a ja, šokovaná, smejem sa s ním. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa so strašidlom tak dobre zasmejem.

V predajni kávy stretnem spriaznenú dušu. Kamaráta, dávno sme sa nevideli. Nezabudnem, ako sme za študentských čias cestovali vlakom domov za sprievodu gitary a Beatles.

V ďalšom obchode so zadumanými predavačkami si nevšimnem schodík a veľa nechýba, aby som neskončila na zemi. Tety sa strhnú, prebraté zo zamyslenia nadviažu so mnou komunikáciu. Aspoň majú predvíkendové spestrenie.