Tak a je to tu. Po dlhých 6-tich náročných týždňoch, strávených činorodým rozvojom intelektu a tvorivého potenciálu v Emirates Cabin Crew Training College, som sa konečne šťastlivo prepracovala k záverečnej, netrpezlivo očakávanej Graduation a získaniu leteckej licencie. Na moje prekvapenie ( i ja som značne podceňovala náročnosť tejto profesie….) počet hodín, venovaných intenzívnemu štúdiu, domácim úlohám a príprave na nespočetné praktické a teoretické testy na post cabin crew pre Emirates Airlines, značne prevýšil čas a priestor, ktorý som kedysi pred štyrmi rokmi strávila prípravami na štátnice z politológie. Po absolvovaní posledného týždňa, zameraného na dokonalý servis, som tak dospela k poznaniu, že môj neomylný cit vymaknúť pre seba kariérne perspektívy priam fatálne - čo do množstva stresových situácii a poctu prostoduchých indivíduí, ktoré ich budú spôsobovať, ma opäť raz nesklamal.

Z dôvodov, mne momentálne už značne nejasných, som si začiatkom augusta 2008 efektne zbalila svoje dva lodné kufre a s ilúziou neopakovateľných dobrodružstiev, sa presunula z tichého Račianskeho privátu do púštneho hotelového vyhnanstva menom Emirates Stars Hotel Appartments, ktoré mi dočasne pridelil môj novy zamestnávateľ. Hotelový apartmán sa mi čoskoro stal, vďaka haprujúcej klimatizácii, nefunkčnej televízii a výhodnej pozícii smerujúcej čelne k susediacej mešite, zdrojom neutíchajúcich zážitkov, ktoré, ako tajne dúfam, naplno zocelia moju povahu, myseľ i charakter v tejto exotickej krajine. Jedným z bonusov života na periférii Dubaja, ako sa totiž čoskoro po mojom príchode ukázalo, sa stal pravidelný budíček v skorých ranných hodinách (cca 04:30) intenzívnym, dávenie pripomínajúcim, speváckym výkonom miestneho pravoverného z ampliónov mešity, ktorý mi takmer 5 týždňov spôsoboval tras slinivky brusnej a ľadvinovú koliku. Tento rituál sa v rôznych, sluch drasajucich obmenách, opakoval v pravidelných intervaloch 5x denne, čím mi dodatočne spestroval môj inak mimoriadne nudný študijný i osobný režim, pokým sa mi, vďaka intenzívnemu otravovaniu príslušných úradníkov, nepodarilo zabezpečiť výmenu izby na stranu opačnú, smerujúcu k stvorprudovej ceste a stavenisku. Rozostavaný terén pred hotelom je charakteristicky absenciou akéhokoľvek asfaltového povrchu, ktorý by uľahčoval pohyb spoluobčanov, naopak, v širokom ďalekom okolí sa nachádza piesok, ktorého brodenie sa – v zaujme zaobstarania základných potravín - stalo mojou každodennou realitou. K jedinému väčšieho obchodnému centru, romanticky nazvanému Sahara Mall, som sa, neznalá situácie, prebrodila cez pieskové duny po zhruba pol hodinovom preklínaní prvý a posledný raz začiatkom augusta. Tento výlet ma takmer pripravil o krk prebiehaním na druhu stranu rušnej cesty, vzhľadom k neexistencii prechodu pre chodcov, po ktorého známkach dodnes márne pátram. Ďalšie nemilé prekvapenie mi pripravili cenove relácie tovarov v obchodoch, ktoré vo mne vyvolali opakovaný pocit ľútosti nad mojou vlastnou blbostou, vďaka ktorej sa v mojich kufroch ocitol nadbytok tričiek, topánok, kabeliek, kníh a žiadna káva, korenie, soľ, marmelády...ale o tom niekedy inokedy. Zivot je plný výziev, preto mi len ostáva veriť, že môj novy údel zo mňa vykreše osobnosť a individualitu vskutku pozoruhodnú...