Občas sa fakt pýtam samej seba, či je to naozaj tak, že Boh má s každým človekom zámer a že všetci sme len puzzle a že keď sa správne poskladáme, tak zapadneme a... Potom nám to všetkým ladí... Niečo na štýl.. Karol Marx, Utópia... /alebo tú Utópiu napísal Engels? Už neviem/...

Každopádne ja verím v dobro a verím Bohu a verím v to, že dobro netreba omarkovať, zašpecifikovať, dať mu nálepku na čelo, dobro bude vždy dobré a svetlo bude vždy svetlé a... Tak myslím na to, že je strašne dôležité, ak nie najdôležitejšie na svete, byť sám sebou.. Hovoriť to, čo si myslíte, smiať sa na veciach, ktoré vám sú smiešne, byť otvorení, byť svoj, byť skrátka taký aký ste, nech už ste makový, alebo takový, alebo len orechový...

A tak sa dnes v materskom centre smejem a spomínam s recepčnou, vysokoškoláčkou na svoje vysokoškolské časy a celkom sa divím, keď sa ku mne obráti spolu aj s jednou mamičkou a vravia, že nie, že nechápu, že veď vysoká škola, to sú len povinnosti, že nerozumejú a ako to myslím, že najkrajšie spomienky na mladosť? Najkrajší čas v živote? Nie, nie.. Asi nie...

Občas sa mi stane, že sa dostanem do spoločnosti ľudí, kde sa cítim byť ako Elefant uprostred malej záhradky plnej lienok a malých kvietkov a... Oni na mňa len tak kukajú a čudujú sa... Trochu ma to navádza povedať im, že vlastne nie, že chápem, že ach áno, vlastne som skoro zabudla a... Ehm, vlastne tam nebolo až tak dobre ah... Ale nedám sa poviem otvorene, že...

Je to fakt zvláštne, že oni to mali takto, lebo ja som to mala inak.. Všade som mala asi trilión kamarátov a áno, aj ja som brigádovala popri škole a v poslednom ročníku som mala dokonca tri roboty naraz.. Fakt!... A oni krútia hlavami a...Hovorím, že mi to je teda ľúto a že asi je to o konštelácií ľudí a že.. Nás v ročníku bolo 400 a kočka povie, že ich je len 40.. Hm... Tak možno preto, neviem..Zvláštne. Je to tým odborom? Je to tou školou?

Každopádne som totálne sama sebou, aj keď sa hrám s Ušinkou a ostatnými malými deťmi, vždy im burácajúc tlieskam a hrdelne kričím, bravooo, bravooo, keď uspešne dokončia kolo kolo.. Fascinujú ma tie malé stvorenia.. A občas si uvedomujem, že medzi ostatnými mamičkami, som možno fakt také Ufo, fakt taký  Elefant, ale inak sa mi to nedá.. Inak to nie som ja a inak ma život skrátka nebaví... Musím sa smiať strašne nahlas a hovoriť o tom, že toto je fakt pitomina a tento človek urobil kravinu a je to riadny hlupák a robiť si z toho celého prču....A tiež sa musím na všetko vypytovať, až kým mi to necvakne, kým veci nedávajú zmysel.. nebudem hovoriť, že áháá jasné a pritom je to fakt nejasné.. Radšej hovorím.. Nie.. Nie, nechápem.. Ako? Ešte raz, ešte raz... Možno pomalšie...

Ehm.. Občas sa to asi stáva... Že sa niektorá puzzla nevie zaradiť... Ale.. Možno len pasujeme do celkom inej skladačky... Alebo si skrátka nateraz nevieme uvedomiť... Že sa teraz hráme s legom... A nie s kamoškami, pucličkami....

PS: prednedávnom dávali na joj cinema film o Grace Kelly.. A Nicole Kidman, teda Grace v jednej pasáži povie, že ak nemôže vyjadriť svoj názor a opýtať sa na veci, že potom nevie o čom ten život má skutočne byť a že takto predsa nemôže byť sama sebou! A potom povie niečo fakt rezolútne.. Že ak by sa na veci pýtali v Európe... /predstavme si Europu v časoch druhej svetovej vojny/, nediali by sa tam zverstvá daného rangu......... A to človeku fakt musí padnúť sánka.
PS: buďme sami sebou a hlavne sa pýtajme "Prečo?!"... Aj sto krát... Nebyť sám sebou je totiž strašne dvojsečná zbraň... nielen že nepomôžete sebe, ale.. možno ublítite iným...
PS: Nicole Kidman by mala prestať s plastikami...
PS: A nekonečným vybieľovaním tváre.... Veď mala pehy! Svojho času...