Čus bus bratia a sestry, Dnes, v takúto krásne upršanú sobotu som sa rozhodol napísať tento "kratučký" príbeh o tom ako som prežil pekných 5 dní strávených v hlavnom meste štátu, ktorý je známy výrobou čokoládových praliniek, hranolkami a chutnými vaflami (Belgicko). Tak začnem letom, ktorý je celkom dôležitý aj z toho dôvodu že bol môj prvý. Už na letisku pri kontrole lístkov mi vrela krv v žilách a bol som v napätí čo bude ďalej. Prešli sme kontrolou a začínalo sa čakanie na otvorenie gejtu pre náš let Bratislava-Brusel. To znamenalo dosť času na opáčenie letiskových hajzlov, mierne dospatie skorého ranného vstávania (budíček 4:30) a drobné nákupy v známom letiskovom shope DUTY FREE. Po dvoch hodinách sa začala davová psychóza a všetci sa tisli pred dvojicu bezbranných letiskových pracovníkov ktorý kontrolovali batožinu. V tej chvíli mi padli do oka moji spolucestujúci. Bol to jeden pár mladej dámy a staršieho pána, ktorých vekový rozdiel bol asi 127318 rokov. Jeho dcéra to nebola lepila sa po ňom ako po udenom. Asi je ten "mládenec" pri peniazoch. Bola to taká roztomilá zlatokopka (zmija). A druhý spolupasažier, šikmooký očipuči, ktorý ma ohúril hlavne svojím ruksakom vyzerajúcim ako "jetpack", ma zaujal na toľko že som si s ním musel spraviť fotku. Nepozrel sa mi ani do objektívu foťáka, magor. Prišiel čas nastúpiť do lietadla kde v 50 centimetrovej uličke stál mladý pilot a vítal nás slovami "Welcome on the board of the plane". Adrenalín pomaly ale iste stúpal. Náš štart zdržalo už iba asi pól hodinové pokúšanie letušky, zavrieť batožinový priestor nad hlavami. Aj tak sa musel postaviť mladý gentelman a pomôcť jej. Všetko dobre dopadlo, nádrž plná, pasažieri pripútaní, tlak v pneumatikách bol v pohode. Do úst som si vysypal asi 10 žuvačiek (aj tak som 2 dni nepočul). Do vzduchu sme sa dostali bez problémov, pri pristávaní nás trošku oplieskal o pristávaciu plochu ale ináč v pohode. Po vystúpení z lietadla sme sa držali skupiny našich spolucestujúcich, s ktorými sme sa dostali až pred letiskovú halu Charleroi airport kde nás už čakal náš 5 dňoví host oco. Nastúpili sme si do jeho auta a pred nami bolo 55 km cesty do Bruselu. Zhodili sme si u nich veci a hor sa do mesta. Najrýchlejší spôsob dopravy tam je metro. Cesta na stanicu by nám normálne trvala asi 5 min, no choďte popri regáloch plných koláčov a praliniek a nezastavte sa. Ale nakoniec sme došli až na stanicu, ani sme dlho nečakali a do 10 min sme boli pri v meste. To nie ako tu keď sa trepete v preplnenej MHD-ečke kde je hnusné teplo a cesta do mesta v 20x menšom meste vám trvá raz toľko. Prvá naša zastávka bola pri známej Bruselskej soche cikajúceho panáčika tzv. Manneken pisa. Prišla tma a jediná vec na ktorú sme sa zmohli bolo ísť sa niekam napapkať. Prečo neskúsiť vysoko kalorické mastné hranolky.