Ak chceme, aby sa na pracovisku zvýšil výkon, aby nedochádzalo k letargii, začnite flirtovať. Samozrejme v medziach slušnosti, aby tie jemné náznaky neprešli do oplzlostí, alebo hrubostí a aby súhlasili obe strany.  Ak na pracovisku nechceme, aby dochádzalo k hádkam a mileneckým roztržkám, sriktne držte úzdu chtíča nakrátko a nepodporujte, alebo  zakazujte , sex medzi  už zadanými partnermi.

Nechcem viesť múdre reči, ani dávať rady tým, ktorí ich nepotrebujú, len som tak sledovala niektorých z radov, že sa obávajú „zvyšovať“  pracovný výkon. Ako keby vtipy, potrhnuté jemnou erotikou, ničili našu dôstojnosť. Čoho sa obávame? Že nám to rečové šteklenie prerastie cez hlavu? Že nebudeme mať odvahu povedať: dosť, prekročili by sme hranicu vzťahov? Bojíme sa, že nebude dodržaná rovnováha, budeme vyžadovať viac a budeme odmietnutá/ý? Bojíme sa , že sa reči o flirtovaní donesú nášmu partnerovi a stratíme v neho dôveru? Nebola by to skôr prehra partnera, že jeho viera v nás je slabá? Tvárime sa, akoby milovanie neexistovalo, akoby sme vyrástli zo zeme. Popritom nám nerobí problém prísť ráno do práce a na plnú papuľku vyblafnúť, ako som si včera užil/a večer, aký/á som bola naj...bkaný/á, bolo mi zle, všetko som obg....cal/a. Koľko je takých hrdinov, čo prídu do práce a prvé, čo povedia je, že včera zbili ženu, lebo im nechcela dať, prinajmenšom  peniaze na pivo. Ktorý rozhovor je deptajúci? Porozmýšľajme, prečo máme v sebe brzdu hovoriť veľa a milo  o pekných činnostiach, plných prejavov lásky, dobra, blaženosti? Prečo dokážeme o týchto aktivitách donekonečna hovoriť zo sledovaných seriáloch a naše vlastné „seriály“ sú tabu?