Poznám jedného veselého človeka, chalana ktorý sa takmer každý deň usmieva. Je to taký fajn kamarát, super kolega, chvíľami prísny tréner, čiastočne ho môžem nazvať aj osobným poradcom, ale v prvom rade je to človek ktorý mi rozumie. Pýtate sa prečo vlastne o ňom píšem? Rozumiem si s ním a je to jediný človek, ktorý už pri pohľade na mňa vie že sa niečo deje. Doposiaľ mi vždy dobre poradil. Usmial sa na mňa vždy keď bolo treba. Riešili sme spolu témy o ktorých by sa so mnou len tak hocikto nebavil, vždy ma podržal a občas i podporil.:) Raz keď som tak sedela za jeho stolom a pozerala sa na to množstvo ľudí, ktorí boli na jeho papieri, zrazu otvoril dvere a vošiel aj s ďalším pacientom. Usmial sa. Už jeho pohľad hovoril: Spravíš to namiesto mňa? Usmiala som sa a on už vedel že ho neodmietnem. Ale aby si o sebe nemyslel príliš veľa občas som naňho pozrela takým tým prísnym pohľadom a on vedel že tentokrát ma už nedostal. Priala by som si mať takéhoto kamaráta celý život, ale to či sa mi moje prianie splní je otázne, ale je fajn že ho mám aspoň teraz. Kamaráta s ktorým si rozumieme aj bez slov, myslím že každý má také prianie.