Tak to sa mi dnes naozaj podarilo. Išla som dnes z práce o hodinu skôr, nakoľko som mala túto hodinu nadrobenú ešte z vianočného obdobia. Tešila som sa, že si v pohode nakúpim,  stihnem autobus a budem doma ešte pred štvrtou.

     Nestalo sa tak - samozrejme vďaka mojej nešikovnosti. V pohode som si nakúpila, išla som zaplatiť k pokladni. Takmer pri každej boli v rade dvaja-traja ľudia a ja som mala čas asi 7 minút (z toho cca 3 min. je cesta na autobusovú zastávku). Ako som tak očami blúdila po pokladniach, uvidela som pri jednej iba jedného zákazníka. "Fajn, to akurát stihnem" - pomyslela som si a začala vykladať tovar na pokladňu. V peňaženke som mala rovných 200,- Sk, ani korunu v drobákoch. Dúfala som, že tých 200,- korún mi bude stačiť. Keď mi pokladníčka nahlásila sumu 204,- Sk, povedala som si, že zaplatím kartou, minútku času ešte snáď mám. Nemala som, autobus mi ušiel rovno pred nosom.

     Takže som 5,5 km domov šľapala pešo.  Vonku bolo príjemne a napriek pomerne ťažkému nákupu v ruke som si nakoniec pekne prečistila hlavu. Dokonca som sa stihla zamyslieť aj nad vecami, o ktorých inokedy veľmi premýšľať nestíham. Zároveň som prišla aj na to, že sa vlastne ani nikam veľmi neponáhľam, len som chcela o hodinku skôr sedieť doma pri internete.