Boh nepotreboval stvoriť ani svet, ani anjelov, ani človeka, aby mal koho milovať. Z Jeho strany to bol výslovne dobrovoľný akt, pri ktorom sa rozhodol svoju lásku rozlievať ďalej.
Stvoril človeka z jediného dôvodu – aby človek spoznal Božiu lásku. Podobne ako rodičia túžia po dieťati, aby ich vzájomnú lásku medzi mužom a ženou mal možnosť prijímať niekto ďalší. Ale deti nie sú potrebné k tomu, aby sa manželia milovali, ani nie sú toho dôvodom.
Manželstvo je požehnané samo o sebe, deti nie sú dôkazom Božieho požehnania, potomstvo je dôsledok požehnania, nie požehnanie samo. Deti sú bonus.

Sú manželstvá, ktoré sú bez detí preto, lebo Boh zamýšľa s manželmi naplniť úplne iný plán.

Božia láska je sama o sebe úplná v Bohu. Otec miluje Syna a Ducha, Syn miluje Otca a Ducha a Duch miluje Otca a Syna.
Otec tak veľmi miluje Syna, že sa zriekol samého seba. Veď sa len pozrite medzi dnešných kresťanov, keď sa povie Boh, okamžite im vyvstane v srdci myšlienka na Pána Ježiša. Modlitby sú väčšinou smerované k Ježišovi.
Oveľa zriedkavejšie sa modlíme k Otcovi a takmer vôbec k Duchu Svätému. Prečo?
Pretože Otec sa zriekol svojej slávy a všetku ju dal Synovi (Jn 3.35; Jn 13.3; Jn 5.22; Jn 9.35; Jn 17.1).

Keď sa Mojžiš modlil, aby mu Boh zjavil svoju slávu, prešiel popri ňom, ukryl do pukliny v skale (Ježišovi) , prikryl ho dlaňou a ukázal mu iba svoj chrbát (Ex 33.18-23). Nemohol mu ukázať viac, inak by Mojžiš na mieste umrel. Veď či môže človek vidieť Boha a ostať žiť? (Ex 33.20). No Pán Ježiš povedal, že Boh je Bohom živých a nie mŕtvych, keď povedal, že je Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba, čím povedal, že títo sú živí a nie mŕtvi.
A Boh je aj Bohom Mojžiša, a tento je tiež živý pri Bohu a už nie je v moci smrti, a Boh nezabudol na Mojžišovu túžbu – uvidieť Slávu Božiu. Preto priviedol Mojžiša na Horu Premenia a zjavil mu Syna v sláve. Syn je Otcovou slávou.
Rovnako ako deti sú slávou svojich rodičov, a to či už telesné alebo duchovné (1Tes 2.20).

A tak sa Otec nehnevá, keď sa modlíme k Synovi, sám to tak zariadil.

A Syn celým srdcom túžil osláviť Otca (Jn 17.1; Jn 12.28). Na ich vzájomnom vzťahu vidieť ako túžia uctiť jeden druhého a nie seba. Láska totiž nehľadá svoje vlastné, nie je sebecká (1Kor 13.5). K takejto láske sme povolaní aj my (1Kor 10.24), to človek to nedokáže vyprodukovať sám zo seba, potrebuje, aby Boh sám naplnil Jeho láskou ľudské srdce (Rim 5.5).

A preto nám bol daný Duch Svätý, aby sme poznali lásku, ktorou nás miluje Boh. Aby sme touto láskou boli premenení, uchvátení a milovali ňou.
Všimnite si, aký je Duch Svätý skromný. Neprišiel osláviť seba, prišiel osláviť Ježiša (Jn 16.14). Nevadí Mu, keď sa nemodlíme k Nemu, ochotne naše srdce otvára Pánovi a privádza nás do Jeho prítomnosti. Nehľadí na seba.

Práve táto nesebeckosť, ktorá je vlastná Bohu, je zdrojom Božej jednoty, o ktorej hovoril Pán Ježiš v Jn 17. Ako sa to týka cirkvi, a ako môže byť cirkev jednotná, čo preto môže urobiť a čo nie, tomu sa chcem venovať v sérii článkov o cirkvi, ktorú mám na srdci, tomu sa teraz venovať nebudem.

Túžim skôr poukázať na to, ako k ľuďom Boh pristupuje.
Túžim, aby ste uvideli, prečo si môžeme byť istí Božou absolútnou priazňou, starostlivosťou, záujmom a dôverovať Bohu v tom, že nám chce len a len dobre, ba dokonca, že všetky Jeho myšlienky o nás sú iba dobré.

Tým zdrojom dôvery je Zmluva.

Boh od prvého momentu v kontakte s ľuďmi používal jazyk zmluvy. Boh je Bohom zmluvy. Aj s Adamom Boh uzavrel zmluvu (Oz 6.7 Ale oni prestúpili moju smluvu jako Adam; tam sa dopustili nevernosti proti mne. - Roh).
Zmluva, ktorú dáva Boh, je však trochu iná, na aké sme v dnešnej dobe zvyknutí. Je určitým spôsobom jednostranná. Je to iba Boh, kto určuje podmienky zmluvy. Iba On, človek do toho nemá právo nič pridať, ubrať, či zmeniť. Ak tak učiní, vyčleňuje sa spod zmluvy danej Bohom a vydáva sa napospas divej zveri (démonom), pretože koná vlastne proti zmluve.
Prečo Boh koná takto jednostranne?

Pretože On na rozdiel od človeka pozná nielen skutočnosti duchovného sveta, ale aj skryté tajomstvá ľudského skazeného charakteru a z Jeho strany je to v skutočnosti obrovská milosť a pokorenie sa pred človekom.

Uvedomte si, že Boh vôbec žiadnu zmluvu ľuďom nikdy dávať nemusel. On je Pán a Kráľ. Ako zvrchovaného Kráľa Ho vonkoncom nemuselo zaujímať, čo si o Jeho správaní k nám myslíme. Tým, že dával ľuďom zmluvy, ktorými sa sám zaväzoval, ako bude k ľuďom pristupovať, to bol z Jeho strany dobrovoľný ústretový krok plný lásky a milosti.

Pozoruhodnú zmluvu uzavrel Boh s Abrahámom. V tej dobe bolo zvykom uzatvárať zmluvy medzi ľuďmi tým spôsobom, že obe zmluvné strany doniesli zvieratá, ktoré rozťali na polovice a obe zmluvné strany prešli pomedzi tieto rozťaté polovice zvierat na znak a sľub toho, že ak niekto z nich zmluvu nedodrží, prijme, že sa jemu samému stane to, čo tým zvieratám – teda, že bude rozťatý. Zmluvy sa uzatvárali za cenu života.
Dnes, keď zmluvu spečaťuje podpis človeka, je to síce podobné, avšak nie už ani len zďaleka tak vážne. Podpisom zmluvy dávame do záruky svoju česť, povesť a meno, alebo aj majetok, či jeho časť, nie však samých seba a svoj život.

S Abrahámom však Boh uzavrel opäť iba jednostrannú zmluvu. V Gen 15 čítame:

7 Potom mu riekol: Ja som Hospodin, ktorý ťa vyviedol z Chaldejského Úru, aby som ti dal túto krajinu do vlastníctva. 8 On však povedal: Hospodine Pane, podľa čoho poznám, že bude mojím vlastníctvom? 9 Nato mu riekol: Dones mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holúbä. 10 Keď to všetko doniesol, poroztínal ich na polovice a jednu polovicu položil oproti druhej, ale vtákov neroztínal. 11 Draví vtáci sa zlietali na mŕtve telá, ale Abrám ich odháňal. 12 Pri západe slnka padol na Abráma tvrdý spánok a prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty. 13 Potom riekol Hospodin Abrámovi: Uvedom si, že tvoji potomci budú prišelci v krajine, ktorá im nepatrí, zotročia ich a za štyristo rokov ich budú utláčať; 14 ale súdiť budem aj národ, ktorému oni budú slúžiť; no potom vyjdú s veľkým imaním. 15 Ty však v pokoji vojdeš ku svojim otcom a budeš pochovaný v požehnanej starobe. 16 Až štvrté pokolenie sa navráti sem, lebo doteraz nie je vina Amorejcov dovŕšená. 17 Keď zapadlo slnko a nastala hustá tma, ajhľa, zrazu tu bola dymiaca pec a ohnivá fakľa prechádzala pomedzi tamtie časti zvierat. 18 V onen deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom slovami: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu od Egyptskej rieky až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat

A prečo hovorím, že táto zmluva, ktorú Hospodin uzavrel s Abrahámom (vtedy ešte Abrámom), bola pozoruhodná? Pretože pomedzi rozťaté polovice zvierat prešiel iba Boh. Od Abraháma to vôbec nežiadal, Boh nepriviedol zvieratá, ktoré by rozťal, aby pomedzi ne prešiel Abrahám, a nežiadal od neho, aby prešiel pomedzi tie, ktoré rozťal on.
Čo tým Boh povedal?

Dal tým jasne najavo, že iba a iba On sám zodpovedá za to, že tá zmluva bude dodržaná a Abrahám k tomu nemôže pridať ani máčny máčik. Boh sa zaviazal sám na seba, že naplní zmluvu o tom, že Abrahámovi a jeho potomstvu dá do dedičstva zem, ktorú mu zasľúbil.
Keď teda vidíte diať sa hocičo okolo dnešného Izraela, nech sa nevzrušuje vaše srdce. Boh sám na seba a na svoj život prisahal a zaviazal sa dať zasľúbenú zem potomstvu Abraháma.
Avšak potomstvo Abraháma nie sú Židia podľa tela, ale podľa viery Abraháma (Rim 9.8). Ďalšie úvahy o tomto nechám na vaše spoločné rozjímanie v spoločenstve s Duchom Božím.

Táto zmluva sa však netýkala iba pôdy, ale – a to predovšetkým – toho, že Abrahám bude mať vôbec dediča. To bol kľúčový bod, ktorý dokonca ani Abrahám nepochopil, a keď fyzickými očami videl, že asi nie je možné splodiť dediča so Sárou, snažil sa pomôcť si, ľudskou múdrosťou, a splodil Izmaela zo Sáriinej slúžky Hagary.
Boh však ignoroval Abrahámovu telesnú snahu a splnil, čo zasľúbil – Sára počala s Abrahámom Izáka.

Naschvál spomínam aj túto pošetilú Abrahámovu telesnú snahu, pretože má veľa spoločného s tým, ako cirkev jedná s Bohom dnes. K tomu ale opäť v článkoch o cirkvi.

Neskôr dal Boh zmluvu ľuďom skrze Mojžiša. Táto úžasná a ucelená zmluva, ktorá obsahuje mnohé konkrétne požiadavky, podmienky, formy obradov okolo obetí a iných formálnych úprav, sa zvykne nazývať Zákon.
Zjednodušene, no pritom komplexne, je vyjadrená Desatorom, ktoré hovorí:

Ex 20.1 Boh hovoril všetky tieto slová:
2 (1. ) Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.
3 Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
4 (2.) Neurobíš si vyrezávanú modlu ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou!
5 Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť, lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia,
6 a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania.
7 (3.) Nebudeš brať meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo; lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto Jeho meno zneužije!
8 (4.) Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť ho!
9 Šesť dní budeš pracovať a konať svoju prácu,
10 ale siedmy deň je dňom sviatočného odpočinku pre Hospodina, tvojho Boha; nebudeš robiť nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach,
11l ebo za šesť dní utvoril Hospodin nebesá i zem, more i všetko, čo je v nich, a siedmy deň odpočíval; preto Hospodin požehnal deň sviatočného odpočinku a posvätil ho!
12 (5.) Cti otca svojho i matku svoju, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh aby si dlho žil na zemi!
13 (6.) Nezabiješ!
14 (7.) Nescudzoložíš!
15 (8.) Nepokradneš!
16 (9.) Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
17 (10.) Nepožiadaš dom svojho blížneho! Nepožiadaš ženu svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu.

Zákon, rozpísaný v knihách Exodus a Leviticus, obsahoval veľmi podrobné príkazy, podmienky, požiadavky a obrady, podľa ktorých dodržiavanie bolo zárukou Božej priazne a nedodržiavanie naopak privolávaním Božieho hnevu.
V tomto momente je potrebné uvedomiť si kontext ako historický, tak aj spoločenský, do akého prostredia bol zákon daný. Boh dal svoj zákon do stavu bezzákonia.
Do prostredia, v ktorom malo priestor bezuzdné vykonávanie pomsty podľa ľudského rozmaru, do prostredia, v ktorom človek, ktorému niekto vybil zub, mal možnosť zobrať svojich príbuzných a priateľov a toho, kto mu ublížil, zabiť, či dokonca vyzabíjať celú jeho rodinu (Gen 4.24).
Zákon zabrzdil bezuzdné bezzákonie. Ustanovil: za zub, iba zub môžeš žiadať na odplatu, za oko, iba oko. Nie viac!

Zákon určil ľuďom, čo je spravodlivé. A to ako vo vzťahu ľudí s ľuďmi, tak aj skrze obrady vo vzťahu s Bohom.
Z toho titulu bol ustanovený systém obetí. Obetí za hriech, obetí na prejav vďaky a podobne.
Hlavnou, a dovolím si tvrdiť, že jedinou úlohou zákona, bolo ukázať ľuďom, čo je spravodlivosť.
Na jednej strane ľudia uvideli a mali možnosť pochopiť, čo z Božieho pohľadu je spravodlivé a čo nie, na druhej strane mali obete, ktorými mali možnosť zmierniť Boží hnev a upokojiť Jeho srdce pri ľudskom hriechu, poklesku či nevďačnosti.

Ale zákon im všetkým stále ukazoval, že znova a znova padajú, opäť a opäť zlyhávajú a zákon im v tom nijak nemal a nemá možnosť pomôcť. Zákon iba ukazuje hriech, nemá však moc vytrhnúť ho z človeka, a túto moc nemá ani človek sám. Zákon hovorí každému človeku jediné: SI VINNÝ!

Zaujímavé je, že niektoré hriechy zákon prikazoval okamžite trestať smrťou bez možnosti odpustenia či odčinenia obeťou. Toto je nesmierne závažný fakt, ktorý je osvetlený až príchodom Božieho Syna na zem, ktorý aj takéto hriechy odpúšťal.

Prečo? Pretože vedel, že trest smrti za tieto hriechy, ako aj za hriechy, ktoré mohli byť odčinené zvieracími obeťami, ponesie na vlastnom tele.
Božia spravodlivosť tak bola uspokojená, zákon naplnený, a ľuďom umožnené žiť.

Keď Ježiš Kristus ustanovil Novú zmluvu, zmluvu odpustenia hriechov v Jeho krvi a obetovaním Jeho tela, zároveň tým o sebe jasne dal najavo, že On je ten Boh, ktorý zvrchovane dáva ľuďom zmluvy o tom, ako bude Boh s ľuďmi zaobchádzať.

A opäť – ako v Abrahámovom prípade, bola táto Nová zmluva daná jednostranne, nielen tým, že On sám určil podmienky, ale aj tým, že On sám sa zaviazal túto zmluvu naplniť.
Tak ako povedal Boh v Abrahámovom prípade, spôsobom, akým s ním uzavrel zmluvu, že Abrahám nie je vlastne ani schopný túto zmluvu naplniť,

rovnako tak Ježiš dal jasne najavo, že je to iba a iba On, kto nás môže spasiť z našich hriechov a my k tomu nemôžeme pridať ani piaď dobrých skutkov. Z našej strany sa neočakáva nič, iba dôvera v dostatočnosť Jeho obete.

Kvôli tomuto faktu si kresťan, ktorý prijal obeť Ježiša Krista, to znamená, že uveril, že on sám je hoden trestu smrti, ktorý však vzal na seba Ježiš, môže byť istý spasením.

Dobré skutky nemajú miesto pri sprostredkovaní spásy hriešnikovi, ale naopak – sú ovocím spasenia u tých, ktorí spasenie už prijali.
Od spaseného človeka potom Boh neočakáva život, ktorým sa človek snaží naplniť požiadavky zákona, ale život poddaný Ježišovi, ktorý ďaleko predčí očakávania spravodlivosti zákona. Čím? Láskou a milosťou.

Prozaicky povedané – ja, ako spasený, nemám žiť podľa noriem zákona tak, že sa budem snažiť žiť dobrý život v súlade so zákonom, ako sa snažia mnohí nespasení, teda že „nesmiem hrešiť“, ale: „nemusím a nechcem hrešiť“, čo je vyjadrením Božej moci, ktorá je daná každému spasenému do jeho znovuzrodeného srdca, ducha.

Teda nemám hľadieť na zákon, lebo tým iba pozerám na normy, ktoré môžem porušiť, ale som povolaný žiť v slobode od zákona tak, že moje srdce nielenže dokáže žiť podľa zákona (oko za oko), ale sa dokáže úprimne vzdať sa akéhokoľvek nároku na spravodlivosť a dokáže prejavovať milosť (keď ťa niekto udrie po pravom líci, nastav ja ľavé).

Prečo sa to však v cirkvi nedej bežne, a prečo veľká časť cirkvi hľadá IBA spravodlivosť a nie milosť nad svojimi vinníkmi, o tom opäť v sérii o cirkvi.

V sérii Boh však túžim pokračovať rozjímaním nielen o tom, kto Boh je, ale aj aký vlastne Boh je.

Čo sa týka zmlúv, ktoré Boh ľuďom dal, keď sa pozriete na sled jednotlivých zmlúv, zistíte, že dával svoje zmluvy vždy postupne, podľa toho, ako ľudstvo dokázalo prijať, spracovať a pochopiť tú danú zmluvu, ktorú práve s ľuďmi uzavrel, a každú ďalšiu zmluvu dal v momente, keď tú aktuálnu ľudia začali poriadne prekrúcať.

A tak aj s Novou zmluvou, z ktorej si cirkev dnešných dní vyberá len to, čo sa jej páči, si cirkev s istotou zabezpečila, že nasledujúce Božie jednanie bude podobné tomu, ako keď Boh navracal Izrael späť k plnosti zmluvy, ktorú s nimi uzavrel. Verím, že viac k tomu napovie ďalší článok.