Každý človek má v sebe zabudovanú etiku. Nejde o nič metafyzické. Je to obyčajná hodnotová os, súčasť  každého kybernetického systému. Dokonca aj žehlička ju má. Jej etikou je držať po zapnutí teplotu.

Okolo etiky sa toho natáralo veľa. Napríklad aj Karl Zimmer v knihe Ako sa duša stala telom prispel svojou trochou do mlyna, kde sa melie prach na prach a scienceworld.cz  z nej časť vybral a zverejnil článok Aké systémy mozgu riešia etické dilemy. Ide o Greenov experiment, ktorý "vedie až k provokatívnej téze v štýle Etika je chémia". Naozaj neviem, čo je na tom provokatívne.

V úvode autor článku spomenul, že Greene reakcie na podnety rozdeľuje na emočné a rozumové. "Jeho výsledky ukázali, že jednoduché situácie a problémy riešime nie tak, že by sme o nich premýšľali a analyzovali ich, ale skôr ako emočnú odpoveď". Uvádza reflex zachytiť padajúceho človeka. Ale veď túto situáciu milióny mozgov našich predkov na základe skúseností - kauzality premyslelo a zanalyzovalo a uložilo do databázy optimálnu reakciu. Emócie nie sú iracionálne - nerozumné. Tie, čo také boli, vykapali spolu s ich nositeľmi.

Príklad uvedený v scienceworlde dezinterpretuje cieľ Greenovho pokusu, ktorým nebola etika, ale výskum ľudského mozgu. Situácia bola nadefinovaná tvrdo. Nemala veľa spoločného s realitou, lebo vylúčila pravdepodobnosť iného vývoja, neurčitosť: po železničných koľajach sa rúti drezina a ide zabiť piatich ľudí. Môžeme tomu zabrániť tak, že hodíme pod jej kolesá vedľa stojaceho človeka alebo prehodíme výhybku a drezina namiesto piatich ľudí zabije jedného. Iná možnosť nebola. Výsledok: pri rozhodovaní v prvom (sotenie človeka pod kolesá) a druhom (prehodenie výhybky) prípade sa v mozgu aktivovali iné oblasti. Článok poukazuje na trivialitu, že keď má človek niekomu ublížiť priamym fyzickým kontaktom, sakraže si to rozmyslí, kým stláčať v dostatočnej vzdialenosti páčku (napríklad spúšť na magnume alebo gombík na knipli bombardéra) dokáže pomerne ľahko. Isteže. Lenže ľudský mozog, dokonca aj mozog pokusných osôb, málo dbá na mantinely experimentálnej situácie a pracuje si po svojom. Výsledok: ak sotíme človeka pod kolesá, je to istá, neodvratná smrť. Ak prehodíme výhybku, je tu istá pravdepodobnosť, že sa stane niečo neočakávané. Drezina spomalí, človek uskočí ... tieto možnosti sú reálne a mozog vyselektovaný evolúciou s nimi počíta. 

Zaujímavá je diskusia k článku (poznámka pre Egypťana  - clara nie som ja). Hlavne názory nicku pH, ktorý o kognitívnych vedách zjavne niečo vie. "Hlavni problem v techto vyzkumech je vsak ona distinkce "emocni"/"racionalni" mozek. Ona stara (emocni) cast je povazovana za evolucni anachronismus, neschopna posuzovat dnesni "vyssi" moralni problemy (Green a kol. 2004) - na ty existuje "racionalni" dorsolateralni prefrontalni lalok. Takove nazory Greena (a dalsich) vedou k silnemu utilitarismu v moralni oblasti a to je vzdy tenky led ... ale to je jina debata. :-)" Na inú debatu nedošlo, čo je škoda.

Z článku, ktorý odskočil z platformy výskumu mozgu do oblasti ľudského správania, vyplynuli autorove pochybnosti o univerzálnych etických princípoch.  "Právě něco počítáte a do toho vstupuje morální problém. Prefrontální kůra je zrovna zaměstnána, mozek proto předhodí situaci k řešení jinému systému, který povede k opačnému výsledku, než by dala prefrontální kůra. Kdybyste zrovna nepočítali, „dobré“ a „špatné“ by si vyměnilo místa." Ale veď to je v poriadku a nijako to existenciu univerzálnych princípov nepopiera. Keď stroj občas vypľuje nepodarok, nie je dôvod považovať zmršený výstup za normu.