Teplé lúče poobedného slnka dopadali oknom do malej nemocničnej izby. Len štyri steny, okno, dvere, posteľ, skriňa a malý stolík. Tu sa čas nemeria na hodiny a minúty, ale na kvapky infúzií, krvných konzerv a sĺz.

Na posteli ležalo dievča, ktoré dúfalo v zázrak. Nikdy neprestala veriť, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratené gaštanové vlasy.  Nikdy sa nepoddala bolesti. Stále verila v zázrak.

Nikdy mu nemala za zlé, že od nej odišiel, keď sa dozvedel o jej chorobe. Len túžila po tom uvidieť ho. Vedela, že umiera, ale aj napriek tomu verila, že sa stane zázrak. Uprene hľadela na kvapky infúzií, ktoré jedna po druhej prúdili do jej žíl. Dúfala, že príde. Tak moc si to želala.

Zrazu cítila niečiu prítomnosť. Otvorila oči a videla Ju tam stáť. Srdce sa jej zachvelo.

„Ešte nie! On príde.“ vyjednávala s ňou. Neprestávala veriť.

„Je neskoro, musíme ísť...“ povedala dievčaťu  a natiahla k nej ruku.

Tá sa naposledy zadívala na dvere izby a odovzdane chytila tú chladnú bielu ruku. Zadívala sa do tých nádherných očí. Jediná slza a už nič viac. Posledná kvapka odmerala jej život.

Už sa nikdy nedozvie, že stál za dverami jej izby. Strach z toho, že jej zlomil srdce, mu nedovolil vstúpiť. Možno by vošiel, keby vdel, že ona ho stále miluje a že za tými dverami umiera.....