Postavila som sa na nohy. Po depresívnom lete som sa trochu spamätala a začala sa trošku obzerať po svete. Ale to prázdno je neznesiteľné a nevedomky sa ho snažím niekým alebo niečím zaplniť, bez úspechu. Niekedy na konci leta som si uvedomila, že moja hlava je absolútne zmierená s pravdou, ale vo vnútri akoby som stále čakala, že sa mi jedného dňa ozve, že bol dlho odcestovaný a teraz je späť, a všetko bude ako bolo. Až po tomto zistení som bola nútená sa pohnúť ďalej. A tak mi už nerobí problém mužská spoločnosť, ale ten silný cit, ktorý som kedysi cítila k nemu, nie som schopná cítiť už k nikomu. Prežívam zo dňa na deň, robím hlúposti a občas sa nad nimi pozastavím, uvedomím si, že je to volanie o pomoc, ale žiadnej pomoci sa nikdy nedočkám a tak ďalej idem životom. V mojej blízkosti sa odrazu objavilo toľko chlapov a nechápem prečo všetci naraz. Zčasti si dokážem priznať, že sama ich nepriamo vyhľadávam, aby som možno v sebe objavila cit, čo je zakaždým zbytočné a tá hlboká prázdnota v srdci sa stále nezapĺňa. Nechcem ubližovať, naozaj nie, ale kde je aj môj pocit šťastia? Naozaj ostal pri bývalom. On mi ho nevráti, lebo pre mňa už nežije a ja preňho som ani neexistovala. Je až komické, ako teraz sama neverím tomu, že bol kedysi skutočný. Neviem o ňom absolútne nič, je to už skoro rok. Ako to rýchlo zbehlo, ale stále nezmyselne po nociach plačem. Donedávna som mala obdobie, že som už chcela skúsiť nový vzťah... tento nezmysel ma však prešiel. Načo začínať vzťah keď už dopredu viete priebeh a koniec?