Prvé dejstvo - pokračovanie

Johnny a lord Summerhays sa vracajú pavilónom z prechádzky.

Tarleton: Vitajte! Vitajte! prečo ste sa tak dlho neukázali?
Lord Summerhays (potriasa mu rukou): Pravda, mal som prísť skôr. Ale stále sa v Anglicku, aby som tak povedal, nevyznám. (Johnny vezme jeho klobk a zavesí ho vedľa svojho.) Ďakujem. (Johnny sa vráti ku svojej hojdačke a románu, lord Summerhays prejde k písaciemu stolu.) Faktom je, že keďže nemám nič na práci, nemám vôbec kedy na návštevy. (Sadne si vedľa pani Tarletonovej.)

Tarleton (ho nasleduje a sadne si po jeho ľavici): Paradox, paradox. Dobre. Jedine v paradoxoch je obsiahnutá pravda. Čítajte Chestertona. Ale tu je pre vás dostatok práce. Ste génius v umení vládnuť. Naučili ste sa svojmu remeslu v Jinghiskahne. No, my tu v Anglicku chceme, aby nám vládli. Vládnite nám.

Lord Summerhays: Ach, pravda, priateľu; ale v Jinghiskahne je nevyhnutné vládnuť správne. Ak vybočíte, ste v koncoch a idete domov. Ale tu sa musí všetko robiť nesprávne, prispôsobovať sa vládcom, čo nerozumejú ničomu okrem streľby jarabíc (naši rodní anglickí princovia, naozaj) a voličom, ktorí nevedia, prečo a koho vlastne volia. Nerozumiem týmto demokratickým komédiám a obávam sa, že som už príliš starý, aby som sa im učil. Čo iné mi teda zostáva, než sedieť v okne svojho klubu, ktorého členovia sú skoro výhradne indickí civilní úradníci na odpočinku? Pozeráme sa na zmätok a pochabosť a amatérstvo; a navzájom si kladieme otázku, kde by sme sa len dvomi týždňami takéhoto governmentu bývali dostali my.

Tarleton: Pravda pravdúca! Ale demokracia nie je taká zlá. Čítajte Milla. Čítajte Jeffersona.

Lord Summerhays: Áno. Demokracia sa dobre číta a nedobre sa hrá, ako niektoré ľudové hry. Nie, nie, priateľ Tarleton: k uplatneniu Demokracie je potrebná aristokratická demokracia. A k uplatneniu Aristokracie je potrebná demokratická aristokracia. Nemáme tú ani onú, a tým to hasne.

Tarleton: Viete, ale predsalen, mohol by sa objaviť nadčlovek. Nejaká idea nadčloveka. Verím v idey. Čítajte Ako-sa-len-volá.^*

Lord Summerhays: Čítanie je nebezpečná zábava, Tarleton. Rád by som o tom presvedčil čitateľov vašich Verejných knižníc.

Tarleton: Akože, človeče, veď je to začiatok všetkého vzdelania?
Lord Summerhays: Práve naopak, koniec všetkého vzdelania. Ako sa môžete odvážiť učiť niekoho čítať, keď ste ho najprv nenaučili všetko ostatné?

Johnny (zadrží otcovu odpoveď tým, že opustí hojdačku a vstane): Nechajte to tak. To bude rozumnejšie. Nikto si nechce zahrať tenis?
Bentley: Á, doprajme si ešte prospešnú konverzáciu. Nechcete ju radšej, Johnny?
Johnny: Ak sa pýtate mňa, nechcem.
Tarleton: Johnny, ty nepestuješ svojho ducha, nečítaš.

Johnny (prejde medzi matku a lorda Summerhaysa, knihu má v ruke): Čítam. Stavím sa s tebou, o čo len chceš, že pokiaľ ide o počet strán, čítam omnoho viac ako ty, aj keď o tom toľko nehovorím. Tiež nečítam tie isté knihy. Milujem knihu, ktorá má nejaké jadro, obsah. Ty máš rád knihy neobsahujúce nič, akurát nejaké myšlienky, za ktorými sa chlap, čo ich stvoril, naháňa ako mačka za vlastným chvostom. Po troche mi to nepríjemné nie je, tak ako dokážem dve minúty pozorovať mačku, ak nemám povedzme nič lepšie na práci. Ale týchto vecí sa človek rýchlo nabaží. Skrátka ty vzhliadaš k autorovi ako k nejakému Bohu, kým ja k nemu vzhliadam ako k človeku, ktorému zaplatím, aby pre mňa vykonal určitú vec. Platím, aby ma pobavil, preniesol mimo mňa samého a pomohol mi zabudnúť. 

Tarleton: Nie, nie. Zlá zásada! Len uvažuj! Čítaj Kiplingove "Aby sme nezabudli".

Johnny: Ak sa Kiplingovi žiada nezabúdať, nech nezabúda. Keby mal súťažiť s Tarletonovym spodným prádlom, zabudol by veľmi rád. Keďže má o dosť jemnejšie povolanie a potrebuje, aby sa v pamäti obecenstva uchoval, kričí: Nezabúdajte na veci, o ktorých dokážem tak pekne písať! V poriadku, nezazlievam mu, je to jeho živnosť, na jeho mieste by som tiež nekonal inak. Ale jeho potreby a moje potreby sú dve rôzne veci. Ja chcem zabudnúť a platím inému, aby mi zabudnúť pomohol. Ak si kúpim knihu alebo idem do divadla, chcem od chvíle, čo doň vkročím, až pokým z neho nevyjdem, zabudnúť na obchod aj na seba. A za to tiež platím. Ak však zistím, že autor ustavične naznačuje a mieri na mňa, beriem to tak, že získal moje peniaze s falošnou zámienkou. Nie som chorobný mrzút, som prirodzený muž a nemám rád, keď na mňa niekto mieri alebo poukazuje. Ak to urobí niekto v mojom podniku, prepustím ho. A keď tak urobí niektorý z členov môjho klubu, ignorujem ho. Keby bezohľadne ďalej robil svoje, sťažoval by som sa na jeho chovanie vo výbore. Ba keby to bolo nutné, som v stave uštedriť mu aj zaucho. No, kto a čože je taký autor, aby si ku mne dovoľoval niečo, čo iným smrteľníkom dovolené nie je?

Pani Tarletonová: Vidíš, John, čo som ti vždy hovorila? Keď sa Johnnymu chce, dokáže svoje zásady rovnako dobre obhájiť, ako ktokoľvek iný.

Johnny: Nie som blázon, mama, aj keď si to niektorí predstavujú. Netasím sa toľkými myšlienkami ako môj pán otec, ale ak nejaké mám, sú aspoň dôsledné. Dokážem práve tak premýšľať, ako hovoriť!

Bentley (Tarletonovi, s pousmiatím sa): Tu to máte, senior, počujete? Máte tu myšlienky jednu cez druhú, že?

Johnny (slušne): Proti tebe ani slovo, otec. Ale myslím, že nadišiel čas, aby rozumní, zdraví, neokázalí muži ako som ja, povstali proti tomu spiknutiu pisálkov, tliachačov a umeleckej pakáže, čo nás vytesňuje na okraj. Nie je pravda, že sme voči nim menejcenní, je to podfuk; a sú to oni, čo ten podfuk narafičili. My sme tí, čo im riadime krajinu a ako poďakovanie máme reči, že sme prízemní nevzdelanci, sprostí kramári, lakomí meštiaci a tak ďalej a že oni sú anjeli osvety a vodcovstva. Je čas, aby sme sa zomkli a zarazili tie naduté nezmysly! Keby sme nemali nič lepšie na práci len trepať a písať, dokázali by sme to lepšie než oni! Aj tak sú to nepodarky a odpad biznisu (máloktorý z nich začínal inde než v kancelárii), kým my sme ľudia úspešní. Vďakabohu, zatiaľ som sa nestretol s neúspechom a nemyslím, že by ma stihol v literatúre, keby mi stálo za to sa jej venovať.
Bentley: Počujte, počujte!

Pani Tarletonová: Predstav si, že píšeš knihu, Johnny! Myslíte, že by to dokázal, lord Summerhays?
Lord Summerhays: Prečo by nedokázal? Pravdupovediac všetci prosperujúci autori, s ktorými som sa po návrate do Anglicka stretol, sa mu veľmi podobali.

Tarleton (podliehajúci opäť silnému dojmu): To je nápad. Zbrusu nový nápad. Myslím, že som mal urobiť z Johnnyho spisovateľa. Doteraz som to nespomenul z obavy, aby som ho nezranil, pretože koniec-koncov, chlapec za to nemôže, ale na Johnnyho sťa biznismena by som nikdy nestavil ani dve pence.

Johnny (sarkasticky): Ó! Myslíš si, že si to predo mnou utajil, otče? Poznám tvoj názor na mňa tak dobre, ako ty! Kto chce hodnotiť druhého, musí byť sám veľmi dobrý obchodník, a ty popravde dobrý obchodník nie si, a nikdy si nebol! Viem, kde by sa firma Tarleton už zo tri-štyrikrát ocitla, keby nebolo mňa! (S odfučaním a pokývnutím na zdôraznenie nevyslovenej výstrahy ustúpi k parnému kúpeľu a s nádychom dobromyseľnej ľahostajnosti sa oň oprie.)

Tarleton: V poriadku, ktože to popiera! Máš úplnú pravdu, chlapče. Bez zdráhania priznám, že všetky okolnosti, ktoré ma odsúdili k obchodu, sú najväčšou tragédiou moderného života. Mal som sa stať spisovateľom. Som v zásade človek myšlienok. Ako mladý muž som sa občas modlieval za neúspech v obchode, aby som sa ho mohol právom vzdať a začať niečo iné, prvotriedne. Ale nepodarilo sa mi, neúspech sa nechcel dostaviť. Hovorieval som si v duchu, že stačí, aby som jediný raz prišiel za svojím holúbätkom a ukázal jej súvahu prísažného revízora potvrdzujúcu, že som zarobil o dvadsať libier menej ako minulý rok, a navrhnem jej, že poistím Johnnyho a Hypatiinu budúcnosť tým, že sa dám na literatúru. Márna snaha! Najprv som zarobil o 250 libier viac než rok predtým. Potom bol výťažok 700 libier a nakoniec 2000 libier. Zistil som, že mi niet pomoci; Prometeus bol prikovaný ku skale. Čítajte Shelleyho, čítajte pani Browningovú. Budiž teda, nemalo sa tak stať!

(Slávnostne sa zdvihne.) Lord Summerhays, prosím, ospravedlňte ma na chvíľu. Sú okamihy, kedy človek musí osamote premýšľať o svojom osude. Struna sa rozozvučala a on vidí drámu svojho života, práve tak ako divák hru. Smejte sa, ak chcete, nikto nevidí komickú stránku toho všetkého lepšie než ja sám. V divadle života sa môže pobaviť každý okrem herca. (Zažiari.) V tom je idea: nápad na obraz. Aká škoda, že mladý Bentley nie je maliar! Tarleton ponorený v premýšľaní o svojom osude. Nie v tóge. Nie v háve tragéda alebo filozofa. V obyčajnom kabáte a nohaviciach, muž ako ktorýkoľvek iný. A pod týmto kabátom a nohavicami ľudská duša. Tarletonove spodné prádlo! (Vážne vojde do predsiene.)

Pani Tarletonová (nežne): Možnože je to zaujatie manželky, lord Summerhays, ale naozaj myslím, že John je veľký muž. Som si istá, že mal byť narodený ako kráľ. Môj otec pozeral na Johna zvrchu, lebo bol vyberačom daní a John mal len plátennícky krám. Tiež zraňovalo jeho pýchu, že bol nútený si dosť často požičiavať od Johna peniaze. A vždy sa utešoval vetou: Veď je koniec-koncov len obyčajným plátenníkom. Ale jedného dňa konečne priznal: John je naozajstný kráľ!

Bentley: A požičal si pri tej príležitosti veľa?
Lord Summerhays (ostro): Bentley!

Pani Tarletonová: Ó, nehrešte chlapca, musí povedať niečo takéto, aj keby to malo byť jeho posledné slovo na svete! Má nakoniec pravdu: môj otec vtedy požiadal o obvyklú päťlibrovku, ale John mu vo svojej veľkodušnosti dal stolibrovku. Ako naozajstný kráľ!

Lord Summerhays: Ale kdeže. Mám v Jingiskahne pod svojou správou päť kráľov a mám za to, pani Tarletonová, že svojmu manželovi trochu krivdíte. Títo králi predstierali, že ma majú radi, pretože som zabránil ich bratom, aby ich zavraždili; ale ja som ich nemal rád. A Tarletona rád mám.

Pani Tarletonová: Všetci ho majú radi. Musím ísť a postarať sa, aby mal na večeru waleského králika. Vždy pri zvláštnych príležitostiach chce waleského králika. (Ide k vnútorným dverám.) Johnny, keď sa vráti, spýtaj sa ho, kam dáme ten nový turecký kúpeľ. Turecké kúpele sú jeho najnovší nápad. (Odíde.) 

Johnny (zase predstúpi): No, teraz, keď sa otec vytratil a aj stará pani odišla, vám niečo poviem, lord Summerhays. Ak sledujete mužov, ktorí sa domohli veľkého majetku vďaka obchodu bez toho, aby boli posadnutí peniazmi, zistíte, že skoro všetci majú o koliesko viac. Otec je obdivuhodný muž, no tu to nemá celkom komplet, viete. Ako ste zbadali, veľmi sa líšime, a nech už sú moje nedostatky aké chcú, som predsalen normálny muž. Výstredník: to je to, čo on je. A nebezpečie je v tom, že jedného dňa zavesí celý obchod na klinec.

Lord Summerhays: Zavesiť biznis na klinec je postup ako akýkoľvek iný. A zaistiť si ho pre seba je len iný postup. V tom by som možno zachoval otvorený názor.

Johnny: Nenapadlo vám nikdy, že muž otvorených názorov musí byť tak trochu šudič? Pokiaľ ide o mňa, mám rád toho, kto si raz a navždy uvedomí: to je dobré a to je zlé a toho sa potom pridŕža. A nech sa deje čo chce viete, kde bude.

Lord Summerhays: To zrejme nie je jeho prípad.

Bentley: Rozhodne ste mu zapotreby vy, bratu!
Johnny: Nech, nechajme ho! Ak mi chce niektorý člen môjho klubu ukradnúť dáždnik, vie, kde ho nájde. Ak by niekto, čo sa uchádza o členstvo v mojom klube, prejavil veľmi otvorené názory v otázke vlastníctva dáždnikov, hlasoval by som proti nemu. Otvorené názory sú veľmi dobré pre múdre reči, ale pri riadení a biznise chcem pevnú pôdu.

Lord Summerhays: Pravda, tekutý piesok sťažuje život. Ale tak či tak existuje. Bolo by chybné považovať ho za pevnú skalu.
Johnny: Neviem. Ale predsa sa dá narysovať istá hranica a dokázať, aby sa jej pridŕžali aj iní.  To nazývam morálka.
Lord Summerhays: Svätá pravda. Ale pridržiavaním sa hranice nedocielite pokrok.

Hypatia (náhle, akoby nemohla vydržať ďalší rozhovor): Bentley, choďte si zahrať s Johnnym tenis. Musíte trochu cvičiť.

Lord Summerhays: Choď, drahý chlapče, choď. (Johnnymu) Vezmite ho von a trochu ho prežeňte.

Bentley (s odporom sa zdvihne): Sľubujem, že toto leto sa moja hruď rozšíri najmenej o dva palce. Pokúsil som sa cvičiť s gumovým rozpínačom, ale nebol som dosť silný, namiesto aby som napäl gumu, bol som ja zmrštený rozpínačom. Poďme Johnny.

Johnny: Nič lepšie neurobíte, chlapče. (Odíde pavilónom s Bentleym. Hypatia s nesmiernym povzdychom úľavy odloží svoju prácu.)

Lord Summerhays: Konečne!

Hypatia: Konečne! Ach, keby som len mohla stráviť prázdniny v ústave nemých. Ako závidím zvieratám! Nevedia hovoriť. Keby Johnny mohol len strihať ušami a kývať chvostom namiesto toho rozkladania morálky, by to bolo omnoho lepšie! Vedeli by sme, kedy je mrzutý a kedy spokojný, to je všetko, čo vieme teraz zo všetkých tých jeho rečí. Nikdy to neutícha: reči, reči, reči! To je môj život. Celý deň počúvam mamine rečnenie, pri obede otcove rečnenie a keď sa papa zastaví, aby sa nadýchol, počúvam rečnenie Johnnyho.

Lord Summerhays: Vzbudzujete vo mne pocit viny. Tiež rozprávam, obávam sa.
Hypatia: Ó, vás nemyslím, vaše rečnenie je novota. Neznesiteľné je asi pre vaše dcéry.

Lord Summerhays: Možno. 

^* Friedrich Nietzsche opísal v knihe Tak vravel Zarathustra Übermensch (nadčloveka) ako cieľ, ktorý by ľudstvo malo dosiahnuť; vychádzajúc z myšlienok o ubermensch / nadčlovekovi napísal G. B. Shaw v r. 1903 knihu Man and Superman

Z hry Misalliance (1909-1910) autor George Bernard Shaw

Mesaliance preložil do češtiny Karel Mušek
V r. 1919 vydalo Zátiší, knihy srdce i ducha