Kráčam mrazivým ránom. Aspoň, že silno fúka. Môžem sa tak tváriť, že oči mi slzia od vetra. Na zastávke stojím dobrých 15 minút a celý ten čas mám v hrdle guču, snažím sa samu seba upokojiť a vravím si všetky tie frázy, ako je jedno, akú známku máš, hlavne, že si prešla. Na kabáte sa mi usádzajú malé vločky a v hlave sa mi trieštia všetky sny. Mám pocit neschopnosti, otázka čo tu ešte robím? krúži okolo mňa ako orol nad svojou korisťou. Hej... Kto vraj dostane z prekladu C, tak musel byť na tom veľmi zle. Idem ako prvá a dostávam E s poznámkou, že katastrofa kolegyňa, katastrofa, vy ste sa nič nenaučili... Tak beriem, čo príde a utekám preč, niekam do ústrania od začudovaných pohľadov mojich šťastnejších spolužiačok. V električke č. 12 sa potichu rozplačem a zapadnem do davu. Myslela som, že dokazovanie profesorom a hlavne sebe samej, že nie som taká sprostá ako sa zdá, som za sebou zanechala niekde na strednej, po uzavretí polročných známok v štvrtáku a po vydýchnutí, že už je to len o maturite. Omyl. Som zvedavá, ako to dopadne tentokrát. Či tak, ako chémia, keď som pomaly ale isto dosiahla dvojku na konci druhého ročníka po fiasku so štvorkou v prváku. Alebo ako matika, keď som každý polrok dostala 4 a na konci roka 3 z ľútosti, aby ma teda niekam aj zobrali podľa vysvedčení. A možno som mala mať tie štvorky permanentne a radšej sa nikam nedostať. Zabudnúť na akékoľvek jazyky, cudzie aj tie neprajné a nájsť svoj údel aj bez pokusov o diplom. Možno...a možno nie. Napísala som na FB (áno, všetci teraz žijeme na FB, FB je všade, ale čo mám robiť, keď to tak raz je? Aj by som napísala, že to bol rozhovor z očí do očí, ale pointa je práve v tom, že to bolo na FB. Viď ďalej, ako vraví profesor, ktorý mi dal Fx), že ak strácam jeden rok života zbytočne, tak ma asi porazí. Na to mi Šimon odpísal, že žiadny rok nestrácam nikdy zbytočne. To sa mi páči, pekná myšlienka a aj vlastne pravdivá, ale predsa len odpovedám, že v tomto prípade asi strácam. "A v ročnom vzťahu, ktorý neskončí manželstvom, ho nestrácaš?" pýta sa ma. Ďalšia pravda. Ale neviem, taký dlhý vzťah som nemala. Ale predsa...Nezískavame skôr vo vzťahoch, nech končia akokoľvek? Ten druhý človek nás môže toľkému priučiť. Od kvalít jednotlivých futbalových družstiev až po opravenie počítaču. Záleží len na nás, koľko sme ochotní prijať. Píšem mu, že neviem, ale asi to je predsa len trochu iné. O chvíľu mi to "olajkuje" Milan. Neviem, čo je na tom vhodné "olajkovania", možno sa len zamyslel nad svojim vzťahom, ktorý asi tiež neskončí manželstvom (a ktorý dnes končí, prosím vás?). Neviem... Ležia mi tu pri nohách črepy mojich snov a je mi zaťažko ich len tak odpratať a hodiť do koša. Som zmätená ( možno aj pomätená) a cítim, že čoskoro možno príde k záverečnej bodke jednej fázy. Lebo neviem, ako dlho ešte vydržím znášať tento tlak. Máš, čo si chcela, dievča, počujem vnútri nejaký cudzí hlas a ja len pritakávam. Veľa vecí nie je takých, ako sme očakávali, že budú. Sú len dve možnosti. Postaviť sa im tvárou v tvár, zaprieť sa a vytrvať, dúfajúc že niekedy to snáď bude aj lepšie. Alebo si čo najskôr priznať sklamanie, otočiť sa o 180 stupňov a vrátiť sa späť, hľadať inú cestu, ktorou by to šlo. Vždy som spravila to druhé, tesne predtým, ako som zaprela nohy na vzdor, sa mi nejako rozutekali opačným smerom. Vždy som bola posero, čo sa bojí zmeny. Vysoká škola možno nie je pre mňa, lebo tam je tých zmien priveľa....