Kvôli mne si nemohla tri týždne po pôrode sadnúť. Kvôli mne si pokazila postavu na veľa, veľa rokov. Kvôli mne ju bradavky boleli tak, že prosila Boha, aby mi už viac zubov nenarástlo. Kvôli mne pracovala nie osem, ale dvadsaťštyri hodín denne. Kvôli mne má dnes dlane drsné ako dedko, keď sa vracal z bane.
Nespomínam si na to, kedy som mamu spoznala, viem len, že vonku bolo veľmi zima a vyzerala som ako zoschnutá slivka. A mama povedala sestričke: "Preboha, toto škaredé cigánča snáď nie je moje," a potom ma dlho bozkávala na temeno. Mám tam dodnes priehlbinu z jej lásky.
"Chcela si sa obesiť na pupočník," spomína na každé moje narodeniny.
"Lebo som vedela, čo ma v tomto živote čaká," odpoviem jej vždy poskladaná na kuchynskej stoličke s raňajkami, ktoré mi urobí skôr, ako sa vôbec stihnem zobudiť.
"A čo ti chýba?" spýta sa a položí predo mňa čerstvé, voňavé latté.
A mne je vždy ľúto jej odpovedať, lebo keby vedela o všetkom, o čom nevie, bola by veľmi nešťastná. A to nesmiem dopustiť.
Kvôli mne vstáva už dvadsaťpäť rokov ráno pred svitaním. Kvôli mne je pri teplom pečive v potravinách vždy prvá. Kvôli mne brala smeny navyše, keď som chcela nové topánky, knihy alebo lístok na Pohodu. Kvôli mne šla na dva hudobné festivaly, aj keď nenávidí horúčavy a masy ľudí. Kvôli mne nejde spať do tretej rána, keď náhodou meškám domov. Nikdy pre ňu nebudem dosť dospelá na nočné výlety.
"Myslela som si, že budeš naveky štrbavá," povedala mi raz sediac na hojdačke.
"Áno, dlho som nemala zuby," prikývla som. Aj túto príhodu už poznám.
"Prišla som k doktorke a pýtam sa..."
"Pani doktorka, povedzte mi, bude moja dcéra navždy bez zubov?" parodujem ju.
Udiera ma do ramena. "Jáj, ty Moni," vzdychne.
Kvôli mne nezapína práčku pred obedom, aby ma nezobudila. Kvôli mne ostáva v meste dlhšie, aby stihla trh s čerstvou zeleninou. Kvôli mne si vyberá dovolenku vždy, keď prídem domov. Kvôli mojim úspechom vyronila stovky sĺz. Kvôli mojim neúspechom ich bolo ešte viac. Kvôli mojej tvrdej hlave často trpí jej mäkké srdce.
Niekedy mám pocit, že by som mala poďakovať. Len tak, prísť, postaviť sa pred ňu a povedať:
"Mami, fakt dík, že si to všetko trpela. Bolesti po natrhnutí tvojej vagíny mojou obrou hlavou, hlinu, ktorú som vmasírovávala do koberca, keď som ešte nevedela chodiť, zato som už dosť dobre vedela, že jedného dňa budem pestovať čosi zelené, trieskanie dverami, prefarbenie namodro, počúvanie Prodigy a jogurtovo-vodovú diétu, ktorá ma skoro zabila. Naozaj, naozaj ďakujem. A ešte zato, že čokoľvek zlé som urobila, vždy som sa mohla spoľahnúť, že to nepovieš otcovi."
A moja mama by ma počúvala, plakala by a potom by si vzdychla.
Ale ja sa asi hanbím hovoriť také veci. Asi sa hanbím za to, že sa to všetko muselo stať, hoci viem, že sa mama nehnevá... ani za modré vlasy, ani za opiercingovaného chlapa, ktorý visel na strope nad mojou posteľou. Viem, že to chápe. A viem aj, že by pochopila čokoľvek, lebo som jej dieťa a moja dôležitosť v jej živote je primárna.
"Naše deti chcú psa! A v tomto dome bude to, čo chcú deti. Pre koho žiješ, keď nie pre deti? Tak ma neser. A choď mu kúpiť granule!" kričala na otca, keď chcel utopiť čierne šteňa, ktoré dostal brat k narodeninám.
Kvôli mne kúri v krbe skôr, ako vstanem a nahrieva mi pri ňom šaty a topánky. Kvôli mne zabudla chodiť a naučila sa bežať, aby všetko stihla. Kvôli mne si večer líha s dobrým pocitom, keď ležím v princeznovskej posteli svojej izby. Aj na tú posteľ mi kúpila baldachýn, aby som chodila domov častejšie.
Moja mama o tomto blogu nevie, takže naň nechodí a ja už vlastne tiež nie. Ale keď raz budem veľká, tak jej ho dám prečítať.
Potom, keď už všetko bude vedieť a nebude ju mať čo vydesiť.
Chápete, ľúbim ju.
A nielen dnes.
Naozajstnej mame
10.05.2015 19:08:29
- | stály odkaz
Komentáre
tak
PS: nikdy nebudes velka surr....nikdy....len raz budes mama a budes rast s detmi ...a budes rozumnejsia, pretoze ze! ..o tom to je...
...
outs,