Nemal rád nemocničné prostredie. Ako malý chlapec v ňom strávil pol roka svojho detstva. Lenže teraz sa inak nedalo. Čoraz viac ho prepadal strach, že by mohol prísť o  vzácny zmysel, o zrak. Navštívil známeho lekára a ten mu odporučil najlepšieho odborníka v tejto oblasti. Síce nedôverčivo, ale na pokraji všetkých svojich možnosti sa rozhodol navštíviť tohto oftalmológa. Mal nakreslenú mapku a keďže ho jeho orientačný zmysel nikdy nesklamal na miesto určenia trafil bez problémov. Prvé, čo ho zarazilo bola plná čakáreň ľudí. Pozeralo na neho dvanásť párov očí, čo ho priviedlo do rozpakov. Sadol si na sedadlo a porozhliadal sa po miestnosti. Vtom si prečítal meno lekára. Bola to žena. Ešte to mu chýbalo, aby ho vyšetrovala nejaká zarytá feministická lekárka. Cítil sa zvláštne, celý nesvoj. Pacientov ubúdalo a on ani nie po štyridsiatich minútach čakania bol na rade.
Vošiel do ambulancie. Pri umývadle stála blondína so zopnutými neposlušnými vlasmi v drdole. Opláchla si ruky a sadla si k počítaču. Zamrazilo ho. Hneď spoznal tie hlboké modré oči, krásne plné pery a neposlušné vlasy otierajúce ramená. Stál ako kamenná socha vo dverách.
      "Sadnite si, pán...", zahľadela sa na meno vytlačené na kartičke poistenca, "Tibor ...".
Jej pohľad cez okuliare smeroval na neho a aj ona si spomenula. Jej tvár rozžiaril úsmev, ktorý venovala jemu.
     "Prepáč, Júlia, ale nikdy som nečakal, žeby sme sa mohli opäť raz stretnúť a práve v takejto situácii!" naznačil v rozpakoch.
      "No chcem ťa ubezpečiť , že nič neohrozí moju profesionalitu. Ani náš minulý vzťah.":sebavedome dodala a pustila sa do vyšetrovania.
Dôkladne ho prezrela, pričom cítil, že to nepatrilo k takým dotykom,na ktoré bol u nej zvyknutý. Povedal jej všetky svoje zdravotné problémy  a neustále si ju musel premeriavať. Keď už písala recept a oboznámila ho s diagnózou, nedokázal odolať a spýtal sa:
       "Nešla by si niekedy naobed?" Pozrela na hodiny a oznámila mu: "O hodinu mám pauzu.Mohli by sme skočiť do reštaurácie oproti. Ok?"
Súhlasil. Aj tak ho čakali ešte nejaké tie vybavovačky v meste a teplé jedlo mu naozaj padne vhod.
Vyšiel z dverí a mysľou úplne niekde inde narazil do človeka. Už chcel niekomu poriadne vynadať, keď vtom spoznal bývaleho kamaráta z vysokej, ktorého nevidel od promócii.
       "Marek! Dnes mám deň "bývalých známych"!
        Marek sa usmial a na poznámku reagoval: "Svet je malý a nikdy nevieme, kde nás čo zavedie!"

Sedel už desať minút v reštaurácii. Meškala. Zrazu sa rozleteli dvere a nimi vošla ona. Vyzerala ešte lepšie ako v ambulancii. Jej krásne krivky, poprsie, ktoré tak vždy obdivoval, tie jej neposlušné vlasy a tá jemná pokožka. Chcel ju. A keď si niečo niekedy zaumienil, tak to aj dosiahol. Vyzliekla si kabát a pod tričkom sa jej zaguľatelo bruško. Pod tým voľným bielym plášťom si nič nevšimol.  Sadla si k stolu, položila ruky  k tanieru a na prsteníku sa jej zajagala obrúčka. Čosi rozprávala, ale on ju nepočúval.
         Vyšlo z neho len:"Si vydatá?"
Ona sa len usmiala a odpovedala: "Šťastne už dva roky. Akurát čakáme prírastok. Chápeš.Biologické hodiny tykajú ako besné a ja som mala pocit, že mi už aj budík zvonil. Keď som si urobila atestáciu,tak sme sa s Marekom poznažili a zamiesili na cestíčko."
Vôbec sa nezmenila. Trefné pripomienky, ktorými vždy vedela spríjemniť smutnú chvíľu. "S Marekom?" nechápal. Ale v tej chvíli si spočítal dva a dva. Ako mohol byť taký sprostý? Však ona má jeho priezvisko a on k nej nešiel ako pacient, ale ako manžel. Nerozumel tomu. Ako mohol dopustiť on-pán geniálny, aby prišiel o niečo, čo ho šťastným robilo a ako zistil, tak aj naďalej robí. Chcel vrieskať a zničiť Mareka. S premáhaním,ale potom s flegmatickým postojom ho zaujímalo, ako sa dali do kopy. Ona otvorene bez okolkov mu rozpovedala všetko, čo citíla, keď ju opustil a ani nechcel počuť jej vysvetlenie. Marek sa o ňu staral a zaujímal a bol jej oporou v čase, keď kvoli Tiborovi tápala v blúdnej tme. Marek jej veril a vzťah s ním sa stal istotou, ktorú potrebovala a hľadala.
          "Vieš Tibor, neznášala som sa ráno prebudiť a opäť zistiť, že tu nie si.Čakať i týždeň, kým sa mi ozveš. Preto som všetko riešila, tak ako si to počul ty. Aby si si ma všimol a nebol ku mne ľahostajný!"
                                           Jeho srdcom prenikol meč bolesti.