Písmo jasne oddeľuje Otca a Syna, čo sa osôb týka. Ako je to detailnejšie s Božími osobami, chcem rozpísať v samostatnom článku, teraz sa však chcem venovať tomu, aby som ukázal, že Otec a Syn sú síce jedno, čo sa Božskosti týka, líšia sa však svojou vlastnou osobnosťou, takpovediac identitou, i keď to nie je to najsprávnejšie slovo.

Takže... Otec a Syn – dve rôzne osoby. V druhej časti som ukázal, že Ježiš je Boh, teraz chcem poukázať na to, že napriek tomu, že Boh je Jeden, je tu jasný rozdiel medzi Synom a Otcom a tieto dve osoby medzi sebou často komunikovali, dokonca, že v istej chvíli mali problém byť zajedno. Áno, čítate dobre.

Ježiš už vo svojich 12tich rokoch povedal, že musí byť vo veciach Jeho Otca.
Modlil sa k Otcovi, častokrát v modlitbách k Otcovi strávil celú noc – nemodlil sa teda k sebe samému, to by bol čistý blázon. Toto je najzjavnejšie ukázané v 17. kapitole Jánovho evanjelia, keď sa s Otcom modlil v skrytosti, ukrytý pred očami iných ľudí, v intímnej chvíli, keď s Ním nikto nebol. Keď si túto pasáž Písma prečítate, uvidíte prekrásny láskyplný vzťah Syna a Otca. Gestemany detto.

Otec sám k Synovi veľakrát prehovoril priamo pred ľudmi – či už pri Ježišovom krste, alebo v Jn 12.28-30, kde dokonca Ježiš povedal, že ten hlas zaznel kvôli nám – teda aby sme uverili, že Otec hovorí k Synovi a teda Otec a Syn sú síce zajedno, ale nie jedna a tá istá osoba. Sú síce jeden Boh, jedno bytie, no oddelení čo sa týka napríklad vôle.

Áno, Ježišova vôľa nemusí byť nutne Otcova vôľa. Že nemám pravdu? Prečítajte si poriadne, čo sa odohralo v Getsemanskej záhrade. Ježiš sa tam modlil: „Nie moja, ale Tvoja vôľa, nech sa stane“ – v tejto jedinej vete je odhalené tajomstvo, že tam, v tej chvíli Ježiš túžil po niečom inom ako Otec. Ježiš bojoval.
Mal inú vôľu ako Otec. Chcel žiť, nie umrieť.

Synova vôľa sa od Otcovej môže líšiť. Ale nelíši. Prečo?
Pretože Ježiš tú svoju pochoval. Zriekol sa svojej vôle. Položil ju na oltár. Zriekol sa svojej slobody, svojej slobodnej vôle, a to aj vo chvíľach, keď celé Jeho vnútro kričalo po opaku. Ježiš dokázal, že On miluje Otca viac ako seba.

V tejto jedinej udalosti je skrytá odlišnosť Božích osôb – Boh by mohol zhrešiť, Boh by mohol stratiť jednotu Otca so Synom, Boh by sa mohol stať nespravodlivým, KEBY...

...KEBY nebol láska.
Je to láska, ktorá v plnosti preteká spoločenstvom Božích osôb, láska ako ju nachádzame opísanú v 1Kor 13., ktorá nehľadá svoje vlastné, ale zrieka sa sama seba v prospech toho, koho miluje.
Ježiš sa zriekol seba v prospech nás tým, že sa vzdal sám seba v prospech Otca. Otec sa zriekol svojho srdca tým, že sa zriekol Syna v náš prospech. Preto je napísané „Lebo Boh tak miloval svet“ a nie „lebo Ježiš tak miloval svet“... aj Otec sa zriekol Syna, svojho najmilovanejšieho miláčika, a rozdrvilo Mu to srdce.

Syn je Otcovou slávou, Boh sa zriekol svojej slávy, aby do nej zaodel nás.
Ježiš je Božia spravodlivosť (2Kor 5.21), Otec sa zriekol svojej spravodlivosti, aby ju voperoval do nás.
Ježiš je večný život (1Jn 1.2), ktorého sa Otec vzdal v náš prospech, aby Ho spojil s nami.

Božia jednota je niečo nevýslovne úžasné, ale potrebujeme si uvedomiť, že Božia jednota je dobrovoľná. Každá z Božích osôb sa dobrovoľne vydáva ostatným dvom Božím osobám a táto jednota je niečo tak hlboké, že nikto ani len nedokáže pochopiť, že by to mohlo byť inak.

Taký čajový odvar obrazu tejto jednoty by sa dal vybadať v manželstve, v ktorom hrá prím pravá nesebecká láska. Vo vzťahu, kde si partneri rozumejú už pohľadom a všetky rozhodnutia robia spoločne. Keď jeden bez druhého ani nevedia žiť, rozhodnúť, či radovať sa.
Vzťah, ktorý by už ani nikto z okolia nevedel nazvať „ten s tou“ alebo „tá s tým“, ale volali by ich: „tí dvaja“. Alebo dokonca: „to jedno manželstvo“. Nič menej ten vzťah nevystihuje dostatočne.
Práve manželstvo, vzťah muža a ženy, bolo stvorené na obraz Boží, keď Písmo hovorí:„Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril.“ (Gen 1.27)

Takto približne a násobené na N-tú a umocnené na X-tú a dostanete približný odtieň toho, aké milujúce spoločenstvo tvorí Boh sám v sebe.
Boh je láska. Láska nie je možná bez spoločenstva.

Napriek tomu táto jednota, skrze ktorú človek jasne vníma, že je to Jeden Boh, poskytuje slobodu, voľnosť a priestor pre lásku všetkých Božích osôb.

Trochu zámerne som z tohto pojednania vynechal Ducha Svätého, túžim Mu venovať samostatný článok a k trom Božím osobám sa ešte vrátim neskôr, teraz som chcel len opisať rozmanitosť a rozličnosť osôb Otca a Syna.

Napadá ma ešte aj situácia na Hore Premenenia - keď bol Pán Ježiš premený do svojej slávy - aj tam k Nemu Otec hovoril. Sú to teda dve osoby, Otec a Syn.

Možno som necitoval tak veľa z Písma, ako by niektorí čakali, verím však, že v tých niekoľkých pasážach je však ukrytého oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá,
takže berte to, prosím, ako inšpiráciu k bádaniu, pri modlitbách a čítaní Písma.