Po premietacom fiasku z piatkového večera (pridám neskôr) sme sa s Táňou ktorá sa ukázala ako vytrvalá cyklistka na našom predošlom výlete bez obáv dohodol na o čosi dlhšom výlete v sobotu.

Naším cieľom je prechod z Rožňavy do Košíc, pričom si cestu môžeme skrášliť (a predĺžiť) návštevou Betliara a prechodom cez Zádielsky kaňon miesto prechodu cez Sorošku. Doprava do Rožňavy tradičná - vlak. Trochu ma sklamalo že si možeme vyberať len medzi vlakom po 6:00 a vlakom 9:35, čo nie je žiaden výber. Rozhodli sme sa pre neskoršiu alternatívu.

V sobotu rano som sa dozvedel neprijemnú novinu, Táňa sa necíti dobre, nevedela zaspať a tak musíme náš výlet preložiť na nedeľu. V nedeľu už ale všetko beží ako má a tak sa o pol jedenástej ocitáme v Rožňave. Ešte vo vlaku sme sa dohodli že pôjdeme do Zádielu cez Bôrku, ja som si dokonca myslel že aj na Betliar a preto som pri svojom blúdení po Rožňave smeroval k jej západnému okraju a keď sme tam už boli, bola by škoda vracať sa spať :-).

Na Betliar sa veľmi teším, nebol som tam už dlho a pamätám si ho už trochu matne. Konečne sme tu, kochám sa nádherným parkom, teším sa z pohľadu na kaštieľ, spomienky z minulých návštev sa derú na povrch. Pred kaštieľom ma čaká prekvapenie, zhruba dvadsať nablýskaných veteránov. Kupujeme si lístky a dobu ktorá chýba do najbližšieho vstupu, trávime ich obhliadkou.

Táňa sa nedá zahanbiť a hneď prvého zkadielka sa pýta: "Zrkadielko, zkadielko, kto je na svete najkrajší?" Zrkadielko ale mlčí. Smejeme sa z majiteľa jednoho z veteránov ktorý neustále vykrikuje z lavičky kde sedí: "Nedotýkať sa! Nedotýkať sa!" Nuž chlapče môj, to ho nesmieš takto vystrkovať, pretože niečo tak roztomilé a nablýskané každého zvádza doktnúť sa, teda okrem Táne, ta si skoro sadla na kampotu, čo chlapíkovi privodilo slabší infarkt.

Ale pozor, začína sa prehliadka. Som plný očakávania, kaštieľ aj park su krásne upravené, verím že aj prehliadka bude stať zato.

Po obligátnom upozornení že nie je možné fotiť, kamerovať a pozerať si exponáty a taktiež zaostávať za skupinou vchádzame na prvé poschodie. Už v prvých chvíľach sa mi dá že niečo nie je v poriadku. Počujem sprievodkyňu ako hovorí: "Po mojej pravej ruke vidíte ...., po mojej ľavej ruke vidíte ..., oproti mne je ... " všetko tak ako sa to obvykle robí, no napriek tomu mám pocit že niečo nie je v poriadku. Až po chvíli mi dochádza, počujem ju, ale nevidím, nakoľka sa všetci ľudia nezmestia do tej istej miestnosti ako ona a tak som vždy o miestnosť pozadu.

Po nejakej dobe sa predieram zhruba do stredu skupinky, teraz ju už vidím, ale zisťujem že som oveľa neprišiel. Hovorí len dva typy informácií. Prvým je to čo všetci vidia - Tieto hnedé skrine ..., Tieto ružové tapety ..., Sme v knižnici ... Druhym typom su informácie ktoré nikto nechce vedieť, ale nemáme možnosť sa im ubraniť, takže 40 minút z 60 minútovej prehliadky strávi vymenovávaním kto je na ktorom obraze, bez toho aby o dotyčných ľuďoch čo i len čo-to povedala, nech si ich viem zaradiť aspoň do historického kontextu.

Takže po prehliadke 23 postelí, 67 stoličiek, 240 kusov porcelánu a niekoľkých krištálových pohárov som rád keď ma za mojích 80Sk vypustí von. Zdá sa že návštevu kaštieľa tak skoro nezapakujem. Výklad je úplne o ničom, sotva sa zmienil o parku. Niečo ako spomenúť 2-3 majiteľov ktorý boli historicky najvýznamnejší, či nebodaj sa najviac podieľali na súčasnom vzhľade kaštieľa, to sa asi tu nerobí. To si už potom vôbec nevšímam to, že nevie odpovedať ani na najjednoduchšiu otázku mimo svoj výklad, a odpovedá na ne profesionálnym pokrčením ramien, veď ja tu len pracujem.

Naše bicykle na nás verne čakajú vonku a tak po malom občersvení pokračujeme späť do Rožňavy. Prechádzame ňou bez zbytočných zachádzok a pred Lipovníkom odbočujeme na Bôrku. Čaká nás 13 kilometrov mierneho stúpania. Zdá sa že Táňa ešte nenabrala všetky sily po nedávnej chorobe, takže si cestu spríjemňujeme rozhovorm o únave, kto ju ako znáša a tak :-) Po ceste nad Bôrkou chviľu tlačíme bicykle, očakávam dlhé a prudké stúpanie, ale mýlil som sa. Je kratučké a nás čaká už len zostup do Zádielu. Zastavíme sa na žltú malinovku ktorú tu mávajú od nepamäti a pokračujeme dole Zadielom.

Ďalšia cesta ubieha rýchlo, terén sa vlní len pozvoľne, a nie je žiaden protivietor, takže sa nám ide výborne. Pred Moldavou sa zastavujeme a dopĺňame tekutiny. Do Šace nám chýba len 14 kilometrov a tak meníme svoj plán a rozhodneme sa nepokračovať rovno do Košíc, ale odbočiť v Šaci na Bukovec a vykúpať sa.

Chvíľu sa odhodlávam na vstup do vody, horúca teda nie je, ale keď do nej začne chádzať Táňa, preberie sa moje mužské ego a rýchlo do nej vbieham aj ja. Stále nie je horúca, no už som dnu, takže mi je to jedno. Chvíľu plávame, ale pokročilý čas nás núti nepreťahovať to ak chceme ísť domov ešte za vidna. S prezliekaním nemam preblém, studená voda spravila svoje a nie je čo skrývať :-)

Ďalšiu našu cestu už poznáme naspamäť, na Bukovec hodievame na bicykli často, takže ani sa nenazdáme a a lúčime sa na Námestí Osloboditeľov.

Všetko vyšlo nádherne, len škoda že som akosi zabudol viac fotiť :-)