___Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami žil raz jeden Kráľ. Bol veľmi zamilovaný do jednej princeznej, ale ona sa nemohla s nikým zosobášiť, lebo bola začarovaná. Tak sa Kráľ vystrojil na cestu hľadať vílu a zanedlho ju našiel. Spýtal sa jej, ako by mohol získať princeznino srdce. Ona mu povedala: „Vieš, že princezná má veľkého kocúra, ktorého veľmi ľúbi. Ktokoľvek je dostatočne bystrý na to, aby vedel stúpiť kocúrovi na chvost, je muž, ktorý jej bol súdený na sobáš, za ktorého sa má vydať. ___Kráľ si povedal, že to by nemalo byť veľmi zložité a opustil vílu. Bol rozhodnutý radšej rozdrviť kocúrovi chvost na prášok, než aby mu nestúpil na chvost vôbec. Krátko na to išiel navštíviť princeznú a jej kocúra. Ako zvyčajne ten kocúr si vykračoval pred ním a prehýbal si svoj chrbát. Kráľ spravil dlhý krok a už si celkom myslel, že kocúrovi stúpil na chvost, ale ten sa rýchlo ostro otočil tak, že on zašliapol len vzduch. A takto to šlo po osem dní. Vtedy si Kráľ začal myslieť, že tento osudný chvost musí byť celý z ortute, ani na moment nebol stály, vždy sa hýbal. ___Napokon, jednako len, bol dosť šťastný, keď kocúr raz rýchlo zaspal a svoj chvost mal pohodlne rozprestrený vedľa seba. Tak Kráľ bez akéhokoľvek zaváhania mu silno stúpol na chvost. S hrôzostrašným jačaním kocúr vyskočil na nohy a okamžite sa premenil na vysokého muža, ktorý pevne upriamil svoje nahnevané oči smerom ku Kráľovi a preriekol: „Ty by si si mal zobrať za manželku Princeznú, lebo si prišiel na to, ako prelomiť zaklínadlo, ale ja si neodpustím svoju odplatu. Budeš mať syna, ktorý nikdy nebude šťastný dovtedy, dokedy si neuvedomí, že jeho nos je príliš dlhý. Ak niekomu prezradíš, čo som ti práve povedal, potom zmizneš a nikto ťa už neuvidí a nikto o tebe nebude už viac počuť. ___Hoci sa Kráľ strašne obával zaklínadla, nemohol sa prestať smiať nad touto hrozbou. „Keby môj syn mal taký veľký nos, ako hovoríš,“ – povedal si, „musel by ho vždy vidieť alebo cítiť. Iba ak by bol slepý alebo bez rúk.“ Ale ako čarodejník zmizol, nemeškal v zbytočnom rozmýšľaní o tom, ale šiel vyhľadať Princeznú, ktorá veľmi skoro súhlasila s tým, že sa zaňho vydá. Napokon, ešte neboli veľmi dlho zosobášení, keď kráľ zomrel a kráľovnej zostal len jej syn - Hyacint, o ktorého sa starala. Malý Princ mal veľmi veľké modré oči, najkrajšie na celom svete a chutné malé ústa, ale bohužiaľ, jeho nos bol taký enormný, že zakrýval polovicu jeho tváre. ___Kráľovná bola zúfalá od žiaľu, keď uvidela tento obrovský nos, ale jej dámy ju uistili, že nebol až taký veľký, ako sa zdal. Že to bol románsky nos a stačí sa len pozrieť do histórie a zistíme, že každý hrdina má veľký nos. Kráľovná, ktorá bola oddaná jej dieťaťu, bola veľmi potešená s tým, čo jej povedali. A keď sa znovu pozrela na Hyacinta, jeho nos sa jej určite už nezdal až tak príliš veľký. Princ bol vychovávaný s veľkou starostlivosťou. Hneď ako už vedel rozprávať, rozprávali mu všelijaké druhy hrozných príbehov o ľuďoch, ktorí mali drobné nosy. Nikoho nepustili do jeho blízkosti, až na tých, ktorých nos sa viac či menej podobal na jeho vlastný. A dvorania, ktorí sa chceli dostať do priazne Kráľovnej, niekoľko krát denne začali naťahovať svojim deťom ich nosy, aby im narástli dlhšie. Ale, nech robili čo sa len dalo, boli nič oproti s tým Princovým. ___Ako Princ rástol, stával sa rozumnejším. Naučil sa históriu. Zakaždým, keď sa rozprávalo o nejakom veľkolepom princovi alebo prekrásnej princeznej, jeho učitelia sa postarali o to, aby mu povedali, že mali dlhé nosy. ___Jeho izba bola ovešaná obrazmi, na ktorých boli všade len ľudia s veľkými nosmi. Princ vyrastal presvedčený, že dlhý nos predstavoval veľkolepú krásu, a že v žiadnom prípade by nechcel mať jeho vlastný čo i len o palec kratší! ___Po jeho dvadsiatich narodeninách si Kráľovná pomyslela, že je najvyšší čas, aby a oženil, tak nariadila, aby priniesli portréty viacerých princezien pred neho. Medzi inými tam bol aj obraz Drahej Malej Princeznej! ___Teraz ona bola dcérou veľkolepého kráľa a v budúcnosti by vlastnila niekoľko kráľovstiev. No princ Hyacint o tom teraz nerozmýšľal a ani o ničom podobnom. Tak veľmi bol zasiahnutý jej krásou. Princezná, ktorú považoval za pôvabnú, mala jednako len malý drzí noštek, ktorý bol na jej tváre tou najkrajšou možnou vecou. Ale to bolo príčinou veľkého zahanbenia dvoranov, ktorí už dávnejšie začali mať taký zvyk, že sa smiali a zabávali na malých nosoch a niekedy sa pristihli i na tom, že sa smiali i z jej nosa, predtým než si to uvedomili. Ale týmto na Princa nezapôsobili, ktorý to vôbec nepovažoval za zábavné a skutočnosti vyhnal preč dvoch dvoranov, ktorí sa odvážili bez rešpektu spomenúť Drahej Malej Princeznej nos! ___Ďalší z nich si z toho vzali varovanie. Naučili sa myslieť dvakrát pred tým než niečo povedali. Zašlo to až tak ďaleko, že začali rozprávať dokonca i Princovi, hoci to bola celkom pravda, že žiaden muž nemá žiadnu hodnotu, iba ak by mal dlhý nos. A že ženská krása bola odlišnou záležitosťou. Poznal učeného muža, ktorý rozumel po grécky a v jednom starom rukopise čítal, že krásna Kleopatra sama o sebe mala dohora naklonený malý nos! ___Princ mu daroval nádherný dar ako odmenu za túto dobrú správu. Hneď poslal veľvyslancov požiadať Drahú Malú Princeznú o ruku a na sobáš. Kráľ, jej otec, mu dal povolenie. Princ Hyacint, ktorý úzkostlivo chcel vidieť Princeznú, prešiel tri míle aby ju mohol stretnúť. Práve ju chcel pobozkať na ruku, keď k zdeseniu všetkých, ktorí stáli na okolí, sa objavila čarodejnica tak rýchlo, ako záblesk blesku a uchmatla Drahú Malú Princeznú a vytočila ju ako vír preč od ich pohľadu! Princ tam zostal celý zúfalý od žiaľu a vyhlásil, že nič ho neprehovorí ísť späť do jeho kráľovstva až dovtedy, kým ju znova nenájde. Odmietol dvoranov v tom, aby ho nasledovali. Vystúpil na svojho koňa a odcválal smutne preč. Na zvierati nechal rozhodnúť, ktorým smerom sa povedie. Nech si kôň sám vyberie cestu, ktorou pôjde. ___A tak sa prihodilo, že teraz prišli k veľkej planine, cez ktorú cválal celý dlhý deň bez toho, aby uvidel čo len jedného koňa. Kôň i jazdec už boli hrozne hladní, keď, ako nadišla noc, Princ zachytil pohľadom svetlo, ktoré, ako sa zdalo žiarilo z jaskyni. Pricválal k nej a uvidel malú starú ženu, ktorá ako sa zdalo mala aspoň sto rokov. Nasadila si okuliare, aby sa pozrela na Princa Hyacinta, ale trvalo to hodnú chvíľku pokým si ich bezpečne nasadila pretože jej nos bol tak veľmi malý. ___Princ a Víla (pretože ňou ona v skutočnosti bola), keď sa potom na seba pozreli, vybuchli záchvatmi smiechu a volali a tom istom momente. „Ó, aký zábavný nos!“ – „Nie taký zábavný ako ten tvoj,“ povedal Princ Hyacint Víle, - „ale madam, veľmi vás prosím nechajme uváženie o našich nosov takými ako sú. A ak by ste bola taká dobrá a dala mi niečo na zjedenie pretože už dlho trpím hladom a takisto i môj úbohý kôň.“ – „S celým mojím srdcom,“ odpovedala Víla. „Hoci tvoj nos je taký smiešny, ty musíš byť, predsa len, synom môjho najlepšieho priateľa. Milovala som tvojho otca tak, ako keby bol býval mojím bratom. Teraz už mal veľmi rúči nos!“ – „A prosím pekne čo tomu môjmu nosu chýba? Spýtal sa Princ. ___„Ó! Nič mu nechýba,“ odpovedala víla. „Práve celkom naopak je ho až príliš veľa. Ale to nevadí. Človek môže veľmi hodnotný i napriek tomu, že jeho nos je príliš dlhý. Už som ti vravela, že s tvojím otcom sme boli priatelia. On ma často chodil navštevovať v minulých časoch a ty musíš vedieť, že v tých časoch som bola veľmi pekná – aspoň tak on zvykol hovoriť. Mala by som ti porozprávať posledný rozhovor, ktorý sme mali ja a tvoj otec, keď som ho videla naposledy.“ – „Naozaj,“ povedal Princ,“keď si trochu pojem, bude pre mňa najväčším potešením si to vypočuť. Ale zvážte, madam, veľmi vás prosím, ešte som dnes nič nezjedol.“ ___„Úbohý chlapec má pravdu.“ povedala Víla – „už som skoro zabudla. Vojdi dnu a ja ti naberiem trochu polievky. Pokiaľ budeš jesť , ja ti porozprávam môj príbeh niekoľkými málo slovami, pretože ja sama tiež nemám rada nekonečné príbehy. Príliš dlhý jazyk je horší ako príliš dlhý nos. Ako si pamätám, keď som bola mladá, som bola veľmi obdivovaná za to, že som nebola veľká tárajka. Zvykli hovoriť kráľovnej, mojej matke, že je to tak. Hoci ty vidíš, čím som teraz, bola som dcérou veľkého kráľa. Môj otec. . . –„Tvoj otec, odvažujem sa povedať, mal čo jesť, keď bol hladný!“ prerušil ju Princ. – „Ó! Samozrejme,“ odpovedala mu víla, „a ty tiež budeš priamo hneď mať polievku. Ja som ti len chcela povedať...“ – „Ale skutočne ja nemôžem počúvať niečo pokým nedostanem niečo na jedenie,“ plačúc si sťažoval Princ, ktorý sa skutočne už začínal dosť hnevať – ale vtedy si rýchlo uvedomil, že lepšie by bolo, keby bol zdvorilý, keďže veľmi potreboval pomoc od Víly. Pridal k tomu: „Ja viem, že kvôli potešeniu z tvojho rozprávania, mal by som celkom zabudnúť na môj vlastný hlad. Ale môj kôň, ktorý ťa nemôže počuť, skutočne musí byť nakŕmený!“ ___Víla sa cítila byť veľmi potešená týmto komplimentom a povedala, volajúc jej služobníkov: „Nebudeš čakať už ani minútu. Ty si tak veľmi zdvorilý a i napriek obrovskej veľkosti tvojho nosa si skutočne veľmi sympatický.“ – „Nech mor zoberie starú dámu! Ako jej vkuse behajú reči o mojom nose!“ povedal si Princ pre seba. Niekto by si skoro mohol myslieť, že ten môj nos jej zobral na dĺžke to, čo jej z neho chýba! Keby som nebol býval taký hladný, už dávno by som skončil s touto tárajkou, ktorá si myslí, že rozpráva veľmi málo! Aký sprostí sú ľudia, ktorí nevidia ich vlastné chyby! To sa stáva každej princezne, ktorá je rozmaznávaná lichotníkmi, ktorí ju doviedli k tomu, že si myslí, že úplne stredným rozprávačom!“ ___Medzitým služobníci kládli polievku na stôl a princ už začínal byť rozveselený počúvaním Víly, ktorá sa ich pýtala tisíc otázok jednoducho len kvôli potešeniu počúvať samú seba. Hlavne si všimol, že jedna zo slúžiek, ktorá, vôbec nezáležalo na tom, čo sa povedalo, vytvorila chválu na múdrosť svojej pani. „Nuž!“ pomyslel si, keď dojedol svoju polievku, „Som veľmi rád, že som sem prišiel. Toto mi práve ukázalo, aký rozumný som bol, že som nikdy nepočúval lichotníkov. Ľudia takého druhu chvália ná rovno do tváre bez hanby a skrývajú naše chyby alebo ich zmenia v cnosti. Čo sa týka mňa, nikdy sa nimi nenechám uniesť. Aspoň dúfam.“ ___Úbohý Princ Hyacint! On skutočne veril tomu, čo povedal a nemal ani tušenie, že ľudia, ktorí chválili jeho nos, sa mu za chrbtom na ňom smiali, presne takisto, ako sa na Víle smiala jej slúžka, pretože Princ videl jej prešibaný smiech, keď mohla tak urobiť, bez toho, aby si to Víla všimla. Jednako, nepovedal nič. A teraz keď jeho hlad už začínal byť utíšený, Víla povedala: „Môj drahý Princ, mohla by som ťa úpenlivo poprosiť, aby si pohol trochu smerom na bok, pretože tvoj nos vrhá taký veľký tieň, že skutočne nevidím, čo mám na tanieri. Aha! Veľká vďaka. Teraz si pohovorme o tvojom otcovi. Keď som prišla na jeho Dvor, bol ešte len malý chlapec, ale to bolo už pred štyridsiatimi rokmi. Ja som bola na tomto opustenom mieste už dávno od tých časov. Povedz mi, čo je teraz v móde? Majú dámy stále tak rady zábavu ako i dávnejšie? Počas mojich časov som ich vídavala na rôznych párty, divadlách, báloch a promenádach každý deň. Ó drahý môj, aký veľký nos ty máš! Nedokážem si na to zvyknúť!“ ___„Skutočne, madam,““ povedal Princ, „Želám si, aby ste zanechala poznámky o mojom nose. Nemá vám čo záležať na tom, aký je môj nos a ja si neprajem mať ho čo i len o kúsok kratší. Každý musí zobrať to, čo mu bolo nadelené.“ – „Ty si teraz na mňa nahnevaný, môj úbohý Hyacint,“ povedala Víla, „a ja ťa uisťujem, že som ťa nemienila rozčuľovať. Práve naopak. Želala som si ti urobiť službu. Jednako, hoci skutočne si nedokážem pomôcť, tvoj nos je pre mňa veľkým šokom. Pokúsim sa ho už nespomínať. Ja si dokonca pokúsim myslieť, že máš obyčajný stredne veľký nos. Pravdu povedať, on by vytvoril tri celkom pekné nosy priemernej veľkosti.“ ___Princ, ktorý už nebol viacej hladný, začínal byť netrpezlivý nad neustálymi poznámkami Víly o jeho nose, že napokon sa zobral a vyskočil na svojho koňa a uponáhlane na ňom odcválal preč. Ale kamkoľvek prišiel na svojich cestách, myslel si, že všetci ľudia sú tam šialený, lebo každý rozprával len o jeho nose. No ešte stále nedokázal pripustiť sebe, že bol príliš dlhý, tak veľmi bol zvyknutý na to počas celého svojho života, že ho volali šarmantný. ___Stará Víla, ktorá si želala urobiť ho šťastným, napokon prišla na plán. Zatvorila Drahú Malú Princeznú do kryštálového paláca a tento palác položila dole na zem, kde ju mohol Princ ľahko nájsť. Jeho radosť, keď Princeznú znova zbadal, bola extrémne veľká a dal sa do práce s celou svojou mocou sa pokúšal prelomiť jej väzenie. Ale napriek všetkého jeho úsilia v tom úplne zlyhal. Zúfalstve si myslel, aspoň keby sa mohol dostať k nej dosť blízko, aby na to, aby niečo povedal Drahej Malej Princeznej, ktorá z jej časti vystrela jej ruku, aby ju mohol na ňu pobozkať. Lenže akokoľvek sa k nej otočil, nemohol ju zdvihnúť k jeho perám, pretože jeho dlhý nos mu v tom zabránil. Po prvý raz si uvedomil, aký dlhý v skutočnosti bol a zvolal: ___„Nuž, musí sa pripustiť, že môj nos je príliš dlhý!“ V tej samej chvíľke sa kryštálová väznica rozletela na tisíce úlomkov a stará Víla zobrala Drahú Malú Princeznú za ruku a povedala Princovi: „Teraz povedz, či nie si mi veľmi zaviazaný. Veľmi dobré to bolo odo mňa hovoriť ti o tvojom nose! Nikdy by si nebol prišiel na to, aký nezvyčajný nos máš, keby ti neprekážal v spravení toho, čo si chcel. Vidíš, ako samoľúbosť nám bráni v poznaní našich vlastných chýb v mysli a na tele. Náš rozum sa nám ich márne pokúša ukázať. Odmietame ich vidieť dovtedy, kým nestoja v ceste našich záujmov.“ ___Nos Princa Hyacinta víla zmenšila a bol už rovnako veľký a priemernej veľkosti, aký mali všetci ostatní. Vzal si z lekcie, ktorú dostal, úžitok. Zosobášil sa z Drahou Malou Princeznou a žili spolu už navždy odvtedy. [Le Prince Desir et la Princesse Mignonne. Par Madame Leprince de Beaumont.] @&