O tom, že život nie je telenovela, som sa dozvedel akosi priskoro. Prežil som toho strašne veľa. Vzhľadom na môj vek (3 roky)je to priam až neuveriteľné. Len veľmi krátko som pokojne - ako malé bábätko vylihoval v mamkinom lone. Už od ranného veku som bol tvor zvedavý. V ôsmom mesiaci života sa mi zachcelo uvidieť ten Váš báječný svet. Dovtedy som bol zvyknutý byť stále s niekým. Samozrejme mám na mysli moju maminu, ktorá sa mi každý deň prihovárala svojim láskavým hlasom. Večer občas počúvala nežné tóny najznámejších klasikov. Priznám sa, že najviac mojim uškám lahodil starý, dobrý Mozart. Až raz som zacítil jej čudný nepokoj. Ani neviem, čo sa mamičke vlastne stalo a ja, malý človiečik, som bol odrazu medzi vami.

Ležal som sám s v divnom priesvitnom domčeku s otváracími okienkami. Na moje malilinké rúčky a nôžky mi akísi ľudia v bielych plášťoch pripevnili čudnú spleť hadičiek. Na ústa mi nasadili zvláštnu dýchaciu trubicu. Cítil som sa celkom ako malý mimozemšťan. Stále ma niekto sledoval. Napriek tomu som bol na seba veľmi hrdý. Úplne osamotený som totiž trávil dlhé dni a noci v tom domčeku zo skla. Priznám sa dobrovoľne, že teraz som trošku zaklamal. Každý deň za mnou chodievali moji milovaní rodičia. Mamička bola ustavične vyľakaná. Vyzerala veľmi zraniteľne. Zakaždým ju môj tatko, nežne pohládzal po tvári a snažil sa ju presviedčať, že sa mi už darí oveľa lepšie. Spočiatku sa mi nechcelo ani len očká otvoriť. Len som lenivo ležkal. Niekedy som pohol pusinkou, alebo pohýbal prstami na ruke, pričom sa ozval dlhý a nepríjemný pípavý zvuk. Zakaždým ich neuveriteľne vyplašil. Vystrašene zavolali službukonajúcu sestričku, a potom ma všetci sledovali, či som v poriadku.

Každé ráno sa dlhú dobu schádzalo pred mojím dočasným príbytkom akési konzílium a neustále riešilo dôsledky môjho predčasného príchodu na svet. Bol som pripojený na umelú výživu, ale priznám sa, že sladučké mliečko z mamkinho prsníka, mi chutilo oveľa viac. Zakaždým keď ma vytiahli jej nežné ruky, dychtivo som sa vpíjal do jej výstrihu a vdychoval do seba neodolateľne mámivú materinskú vôňu. Doteraz mi ju nič na svete nenahradí. Mliečko som nasával s veľkým apetítom, a tak čoskoro sme všetci traja svorne opustili nemocničné prostredie. Musím vás sklamať, nebol som žiaden veľký svalík. Moja váha bola úbohá – necelých 2 kg a 20 dekagramov. Prvý krát som sa spoznal výťah a viezol som sa v malom aute. Odvtedy milujem výťahy. Naša cesta smerovala do naozajstného príbytku. Začali sme bývať v novom panelákovom byte, ktorý som si postupne obľúbil. Stal sa našim skutočným domovom. Tak nejako sa začalo odvíjať moje detstvo, popretkávané neskutočným množstvom lásky.

Toto všetko bola len začiatok všetkých problémov, ktoré na mňa ešte len čakajú. Moji rodičia so mnou chodievajú k rôznim detským lekárom takmer pravidelne. Ich kalendár býva husto popísaný termínmi. Množstvo kontrolných vyšetrení nás všetkých neuveriteľne vyčerpáva. Som rád, že mám takých skvelých rodičov. Robia pre mňa totiž maximum. Mne ostáva už len pevne veriť, že im to raz určite vrátim.

Raz im za to všetko poviem svoje jednoduché: „Ďakujem!“