Hrala tak hlasná hudba, že sa mi mikal pohár s vínom. Kofolu som si nemohla objednať, pretože keby si to videl, pokladal by si ma za malé dievčatko. Vlastne ja som aj bola.. malé dievčatko s červeným vínom. Vymieňala som pohľad na tie prekliate dvere s pohľadom na hodiny. Kde si? Meškáš. To víno bolo odporné. Keď si kráčal dolu schodmi do tej smradľavej pivnice, zrýchlil sa mi tep aj dych, tlak sa mi dostal do normálu a moje srdiečko začalo akosi zvláštne poskakovať. Usmiala som sa a bola som ticho. A potom ešte niekoľko týždňov.

Popíjali sme lacné víno z Tesca zriedené s kofolou. Tam, na našej lavičke pri štadióne. Do myšlienok a trápneho ticha nám spieval bezdomovec z vedľajšej lavičky. Občas sme sa chtiac-nechtiac dotkli a občas sme po pár sekundách túžobného pohľadu odvrátili od seba zrak. Až raz, keď sme poslali Miša sa prebehnúť aby vytriezvel. Alebo aby nás nechal samých? Už presne neviem. Ale pamätám si ten Mesiac. Bol zvláštne krásny. Dal si mi pusu a povedal si, že odteraz som už tvoja. Ja som bola ale už aj dávno predtým. Bola som, odkedy si ma dostal do svojich levích láb. A bolo mi fajn. Aj keď som večne krčila nos, že mi do všetkého kafreš. Chránil si ma. No občas som to nechápala.

Zavesil si mi na krk dolár a s ním aj krásnych zopár rokov. Akcie, basketbal, výhľady z vodárne. Z našej vodárne. Počítanie drobných v parku na lavičke, z ktorých nám nevystačilo ani na posledné cigarety. A potom hojdačka v našej záhrade. Chcela som vtedy zastaviť čas a nikam sa stadiaľ nepohnúť. Minimálne navždy. Autosalón, oberačka a prvá návšteva u vás doma. Sedela som tam za stolom ako také psíča, bez slova a so strachom, či nespravím nejakú hlúposť. Nespravila som. A môj nový bicykel, ktorý bol nádherne modrý a ty si ma donútil kúpiť si ho. Ďakujem, za všetky výlety, na ktoré sme sa s ním dostali. Aj za ten, keď sme sa tvárili, že lavička v cudzej vinici patrí nám a ten ujo nás stadiaľ vyhnal a pekne nám vynadal.

Naša prvá večera v čínskej reštike, stužková, prvá spoločná robota, prvý festival, prvá dovolenka v Bulharsku za posledné drobné a všetky tie skafrané Silvestre. Bolo to super, pretože to bolo s tebou. Len potom sa akosi niečo stalo. Niečo sa pokazilo a ja neviem čo. Zrazu som potrebovala objať a mňa nemal kto. Chcela som ísť po meste a držať niekoho za ruku ale nemala som koho. Potrebovala som sa vyrozprávať ale veľakrát som sa vlastne ani nemala komu. A tak som zaťala zuby a tvárila sa, že je všetko v poriadku. Ale nebolo. Škoda, že láska a spomienky občas na vzťah nestačia...