Technický pokrok ide dopredu míľovými krokmi, je nezadržateľný a okrem iných vymožeností nám ponúka i ďaleko jednoduchší spôsob robenia kópií. Je pravda, že také sochárske dielo sa ešte tak jednoducho skopčiť nedá, ale s knihami, statickými či pohyblivými obrázkami, alebo počítačovími aplikáciami je to vcelku ľahké. No a tým vznikol "vážny" problém.
Keď pekár upečie chlieb a ten predá, dostane zaň zaplatené. Ďalšiu kópiu chleba (aj to nie celkom presnú) a tým aj ďalšie peniaze získa len upečením chleba ďalšieho. Náklady na výrobu každej jednej kópie chleba sú prakticky rovnaké.
V prípade digitálnych diel je však situácia iná. Niekto niečo vyrobí, vznikne originál. Ale ďalšie kópie sa už nemusia vyrábať nanovo. Nákladná je IBA tvorba originálu, kdežto kópie sú technicky dostupné za zanedbateľnú cenu. Je teda nad slnko jasnejšie, že tieto kópie by mali niesť časť nákladov na výrobu originálu. To je aspoň názor odporcov "bezblatného" kopírovania a... treba uznať, znie to rozumne.

Je tu však i druhá strana mince. Cena legálnej kópie býva často navyšovaná o ceny služieb, o ktoré prípadný užívateľ diela nemusí stáť. Jednak je to všemožná snaha zabrániť nelegálnemu kopírovaniu, ktorá stojí nemalé prostriedky (a väčšinou otravuje práve toho, kto si dielo zaobstará legálne a paradoxne si za to aj zaplatí), jednak je tu možno až príliš veľká platba distribučnej spoločnosti, ktorú nie je možné legálne obísť.
Distribučné spoločnosti dostávajú podiel zo zisku predaných kópií za službu distribúcie diela určitého autora. Inak povedané, autor im takýmto spôsobom zaplatí za to, že sa postarajú o sprístupnenie jeho diela potenciálnym kupcom a on sa namiesto toho môže venovať ďalšej tvorbe.

Dnes tu však máme rýchly internet a lacné digitálne médiá, prostredníctvom ktorých sa dielo distribuuje ďaleko jednoduchšie. Prečo by potom mali distribučné spoločnosti vykazovať zisk z práce, ktorú za ne robí niekto, alebo niečo iné? Prečo je nutné robiť to takto komplikovano, keď to ide i jednoduchšie? To by sa aj pošta mohla ohradiť voči bezplatnému zasielaniu e-mailov, alebo kováč kujúci podkovy by mohol žiadať o postavenie automobilizmu mimo zákon.
Jedno LEBO by sa predsalen našlo. Lebo takýto spôsob distribúcie neobchádza len platbu distribučnej spoločnosti, ale i platbu autorovi daného diela. Autor tým prichádza o zisk a tým aj o motiváciu niečo ďalej tvoriť, nehovoriac o nevrátených nákladoch pri tvorbe originálu. Samozrejme, bolo by ideálne, keby ľudia platili priamo autorovi, keď sa k nim dielo dostane a rozhodli si ho ponechať, no ale to by sme si ľudí až príliš idealizovali. Ľudia sú proste pankharti, ktorý keď nemusia, tak neplatia.

Na druhej strane, kto núti autorov vôbec niečo vytvárať? Ak ľudia odmietajú za niečo platiť, nik predsa nikoho nenúti to niečo produkovať. Žijeme v trhovej ekonomike (či sa nám to páči alebo nie), ktorá nám hovorí: konaj tak, aby si z toho mal zisk (teda pokiaľ tým neškodíš spoločnosti, ale na to aj tak každý kašle). Ak si ten zisk nedokážeš zabezpečiť, tak ťa nik nenúti, aby si to robil. Ak sa ja rozhodnem vyrábať kolieskové korčule, ale tie prestanú byť IN, alebo sa ľudia uspokoja s ich vlastnoručnou výrobou, tak si hold budem musieť nájsť iný džob. Nikto nebude chrániť moje zisky, nevznikne zákon zakazujúci vlastnoručne si vyrobiť kolieskové korčule (ak by som podplatil vládnucu stranu, tak možno :-) ).

Môj názor je teda taký, že autori diel sú teraz v istom zmysle chránený viac než je zdravé. Zachádzať až do takých krajností ako "uzamknúť a predávať" myšlienku, alebo nápad len preto, že to niekoho napadlo ako prvého a zarábať na tom niekoľko rokov je už šialené. Prečo by niekto nemohol prísť na to isté neskôr? Prečo by to nemohol využívať len preto, že na to neprišiel prvý? A to si predstavme ten bordel, ak by sa náhodou ľudia v budúcnosti naučili cestovať v čase. Stačilo by, aby sa niekto vrátil, napísal podľa nejakého známeho filmu poviedku a po natočení onoho filmu vysúdil od tvorcov ťažké milióny za krádež námetu (nápad okopírovaný z knihy Restaurant na konci vesmíru od Douglasa Adamsa, i keď tam šlo o ovsené vločky :-) ).

Máme tu dve misky váh. Na jednej strane nikto nekúpi dielo za cenu všetkých nákladov, na strane druhej mňa, ako autora by tiež naštvalo, ak by niekto na mojom diele zarábal a ja nie. Tak kde je tá zlatá stredná cesta?
Myslím, že na to, aká je to vlastne blbosť, sa okolo toho robí až príliš veľký cirkus. Môj názor je taký, že za ľahkokopírovateľné diela by mali platiť iba tí, ktorý na nich ďalej priamo, alebo nepriamo zarábajú (kiná, televízie a pôžičovne za filmy, rozhlas za skladby, firmy za software, atď.). A tieto platby by mali byť jednorazové. Veď je blbosť, aby napr. rozhlas platil nejakej organizácii za každé prehratie konkrétnej skladby nejakú sumu. Keď pekár upečie chlieb a predá ho, ďalšie peniaze dostane, až keď upečie chlieb ďalší (a aj ho predá). Nevidím nijaký dôvod, prečo by to malo byť v prípade hudobného interpreta iné.

Ak to zhrniem: Máme tu technickú vymoženosť kopírovania, ktorá síce nijako neohrozuje ľudskú spoločnosť (aspoň o tom neviem), ale keďže ohrozuje finančné zisky určitých skupín, je zakázaná, resp. výrazne zákonom obmedzená. Na druhej strane sú tu technológie a postupy, ktoré evidentne ľudstvu škodia, ale keďže sa na nich hovadsky zarába, sú zákonom nedotknuteľné (alebo ich priamo zákon podporuje). Čo je ďalším z príkladov paradoxov ľudskej spoločnosti.

Takže napáliť, či nenapáliť? To je samozrejme na vás. Momentálne legálnosť kopírovania autorsky chránených diel určuje zákon a zákony sú na to, aby sa dodržiavali (ak by to tak nebolo, tak by tu bol chaos a anarchia, ľudia by robili bordel a po čase by aj tak zavládol zákon silnejšieho). Takže je len na vás, či ho dodržíte, alebo prirodzene siahnete po lacnejšej variante s vedomím, že tento zákon porušujete. Priznám sa, nie som v tejto oblasti expert, toto je len môj pohľad na vec. Pokiaľ máte iný názor, alebo s nie všetkým súhlasíte... na to je tu diskusia.