Videl som ich vsetky. Vsetkych sest vesmirov sa mi rozprestieralo pred ocami. Krasne aj hrozive tvary a utvary.
Letel som pomedzi ne, cez ne. Obdivoval som nekonecne moznosti kreacii ludskej fantazie.
Bolo rano, no ja som mal den aj noc zaroven.

Visel som z objektu, ktory som musel znicit, aby som zachranil.
Navzdory jemnosti strachu, vibrujuceho v spodnej casti mojho podbruska som ho zacal rozoberat, nevnimajuc, ze s nim kazdu chvilku mozem spadnut. Uz som nemal v tele svojho ducha. Nemal som tam ziadneho, ale zaroven vsetkych, lebo ako inak by som mohol pokracovat v tejto ulohe?

Znova som letel popri vesmire poskladanom z lebiek, akoby ostrove a jeho suostrovi.
A pocul som hlas, ktory zachytil moju zvedavost.
Ten hlas povedal: "Uz to skumame nejaky cas a prisli sme iba na to, ze po urcitom case sa to vsetko strati, zmizne, [ako zabudnuta myslienka], aby to vsetko mohlo znova zacat."

A takto som objavil nepotrebnost strachu.

Od toho rana sa snazim vzdy ked mam ten neprijemny pocit v podbrusku spomenut si na bozk.
Bozk, ktory som dostal na lice od cloveka, ktory nepotreboval viac nez moju blizkost.

Zivot nie je dobry ani zly. Zivot vlastne nie je.,,