Pozná to každý, kto používa svoje auto ako "denné približovadlo", či už do práce, školy alebo kamkoľvek. Niekedy prejdete prvých pár metrov a už narazíte na šoféra, ktorý vás niečím rozčúli. Psychicky menej odolní jedinci (áno, aj takí u nás dostávajú vodičský preukaz) sa ľahko dostanú do agresívnej nálady, no dokonca aj tie najmierumilovnejšie, flegmatické povahy si dokážu za volantom pekne zanadávať.

Nebudem sa zmieňovať príliš o pravidlách cestnej premávky, tie by mal každý vodič už ovládať. Spomeniem ale situácie, s ktorými sa bežne stretávam a nie vždy sú proti pravidlám ktoré nám stanovuje zákon, skôr len proti pravidlám slušného správania, tolerancie a často aj proti zdravému rozumu. Pár metrov po tom ako vyrazím v bežné ráno na cestu do práce ma čaká železničné priecestie. Že tam hazardéri utekajú cez koľaje, v čase keď už je vlak na dohľad ma príliš nezaujíma, hoci by som nerád raz videl v "priamom prenose", čo vie spraviť vlaková súprava s telom človeka. Často je to ale prvé miesto, kde sa stretávam s bežnou chybou vodičov, takže...

Prvý bod: bezdôvodné státie na brzde. Chápem, že je dnes veľa áut vybavených automatickou prevodovkou, a tam príliš na výber vodiči nemajú, na brzdovom pedáli stáť musia. Aj tak jazdí ale po Slovensku väčšina áut s "manuálom", a tak by ma veľmi zaujímalo, čo vedie určitú skupinu ľudí k tomu, aby na rovnej ceste v kolóne áut neustále stáli na "brzde". Či už skoro ráno na moje čerstvo "rozlepené" oči, alebo večer na únavu po celom dni v práci je pohľad do rozsvietených brzdových svetiel príjemný asi ako trieska pod nechtom. A to by som ešte rád pripomenul prítomnosť ručnej brzdy. Myslím že ten jeden pohyb rukou je primeraná cena za väčšiu pohodu posádky auta za Vami, ktorí sú už aj tak otrávení čakaním v kolóne rovnako ako vy.

Bod číslo dva: hmlové svetlá a svetlá denného svietenia. To, že si občas niekto zabudne zapnúť svetlá sa môže stať každému, aj keď by sa nemalo. Takému človeku vždy ochotne "zablikám" a väčšinou to zaberie. Horší prípad sú ľudia, ktorí nepochopili ako správne používať svetlá denného svietenia. Pre tieto svetlá totiž deň nezačína tým, že ráno vyleziete z postele. Majú sa používať iba za dostatočnej viditeľnosti a pri dobrom počasí. Po prvé sú často umiestnené v dolnej časti auta, kde sú menej viditeľné, a naviac pri väčšine áut ak sú zapnuté svetlá denného svietenia vpredu, vzadu nesvieti vôbec nič. Stačí že je ranná hmla, trochu sychravejšie počasie alebo len mokrá cesta, kde autá striekajú vodu za seba, a takto neosvetlené auto sa stáva často takmer neviditeľné. Dobré do špionážneho akčného filmu, zlé do bežnej premávky. Takisto hmlové svetlá sa volajú hmlové preto, aby sa používali v hmle, prípadne snežení, silnom daždi. V situáciách, kedy intenzita svietenia bežných svetiel jednoducho nestačí. Nezapíname teda "hmlovky" hocikedy, keď sa zotmie, lebo to dobre vyzerá. Rovnako je veľmi rozumné vypnúť hmlovky, keď už ste napríklad v kolóne áut. Platí to isté, čo pre státie na brzdových svetlách. Nebojte sa, auto posúvajúce sa pol metra za vami Vás určite uvidí včas.

Bod číslo tri: bezdôvodná jazda v ľavom pruhu. Mimo mesta nám zákon jasne prikazuje jazdiť v pravom jazdnom pruhu, a ten ľavý používať iba na predbiehanie. Naopak, predbiehanie z pravej strany je zakázané. V meste síce rovnako platí zákaz predbiehania sprava, nemáme tu však prikázané jazdiť vpravo. Zaužívané pravidlo ale je, že ľavý pruh je rýchlejší. Preto by som chcel týmto apelovať na vodičov a obzvlášť na tých, ktorí používajú spätné zrkadlá nanajvýš pri parkovaní, jazdite, pokiaľ je to možné, vpravo! Aj v meste. Nikto Vás nenúti jazdiť 70km/h v mieste, kde je maximálna povolená rýchlosť "päťdesiatka", ale skúste brať do úvahy, že na ceste nie ste sami a určite sa nájdu autá jazdiace rýchlejšie ako to vaše. Bude jednoduchšie jazdiť v pravom pruhu, prípadne sa do neho včas zaradiť, ako mať pár centimetrov "za zadkom nalepeného agresora", či sa nechať predbiehať z pravej strany. Ak takto jazdíte zámerne, aby ste "vychovávali" iných jazdiť predpísanou rýchlosťou, v tom prípade odporúčam zamestnať sa v autoškole alebo dopravnej polícii. Jedine tam máte na podobné konanie právo.

Štvrtý bod: tento bod neviem pomenovať inak ako "zipsový systém" a všeobecná ohľaduplnosť. Ak vidím, že sa auto predo mnou chce zaradiť do môjho jazdného pruhu, občas stačí len pustiť plyn na pár sekúnd a nechať mu priestor bezpečne sa zaradiť. Ideálne je, keď funguje tzv. zipsový systém, teda autá sa z dvoch jazdných pruhov radia do jedného striedavo. Pustím auto, idem ja, auto za mnou pustí auto, ide on. Tu musím ešte spomenúť jednu vlastnú skúsenosť z minulého roka. Bol to pekný slnečný deň a s kamarátkou sme mali namierené na výborný obed. Prichádzal som v Bratislave po ulici 29.augusta v smere od Medickej záhrady na križovatku s ulicou Mickiewiczova. Bol som teda na hlavnej, iba ja, žiadne auto predo mnou, ani za mnou. Z tejto vedľajšej ulice však autá prichádzali v kolóne. Musel som teda zastať uprostred križovatky, počkať, kým sa autom predo mnou o kúsok posunie, a potom sa zaradiť. Na tom by nebolo nič komplikované, čo som však nečakal bola reakcia chlapíka prichádzajúceho/stojaceho na Mickiewiczovej. Najprv po mne ako pravý "buran" začal vykrikovať vraj "hej kam sa tlačíš ty...(škaredé slovo si domyslite)". Pokojne som mu odpovedal že ja som na hlavnej, na čo mi odvrkol niečo v zmysle, že jeho to nezaujíma, lebo tam stojí už dlho. Ako sa auto vpredu pohlo, pohol som sa aj ja, rovnako však aj tento milý pán v staršom čiernom Golfe Variant R36 s nálepkou na zadnom okne "na palube malý pirát". Týmto by som chcel tento vzor slovenskej arogancie za volantom srdečne pozdravovať. Musel som sa teda vyhnúť do stredu cesty. Z čierneho auta vystúpil dospelý zavalitý chlapík a po jeho krátkom "príhovore" mi priletela päsť do tváre. (Všetko v pohode, uhol som sa a on zle trafil, asi mám reflex z čias základnej školy, kedy sa problémy riešili bitkou.) Nezabudol dodať, že v aute má malé dieťa ktoré som ohrozil. Len sa modlím aby to dieťa nikdy za volant nesadlo, ak má takýto príklad pred očami. Áno, moja chyba, dožadoval som sa svojho práva na Slovensku. To sa často nevypláca. Keďže som si nechcel kaziť pekný deň, nijak som to neriešil a pokračovali sme v ceste. Naďalej v kolóne, samozrejme hneď za sebou. Toto už dokonca ani nebol príklad o ohľaduplnosti ako skôr o arogancii na našich cestách. Ja mám drahšie auto tak mám prednosť, ja som rýchlejší, ja sa viac ponáhľam, ja ja ja. Ak na seba narazia dve takéto povahy, často to končí nehodou. Pritom je to všetko úplne zbytočné.

Bod číslo päť: smerovky. Tu iba krátko a stručne. Ten nepatrný pohyb ruky, či skôr len prstov k páčke smerovky hore a dole, je úkon ktorý musí zvládnuť každý, kto dosiahne na volant. Preto nerozumiem ľudom čo smerovky nepoužívajú. Potom sú tu ešte ľudia, ktorí smerovky síce použijú, avšak nesprávne. Treba pamätať, že smerovka je signál pre vozidlo za mnou "pozor, budem odbočovať!" a nie "aha,odbočil som!". Teda treba "zablikať" v dostatočnom predstihu, aby vodič za nami stihol správne reagovať.

Šiesty, a teda posledný bod: parkovanie. Mnohí vodiči majú za volantom veľmi zlý odhad, čo sa vie pekne ukázať pri parkovaní. V dnešnej dobe, kedy je áut čoraz viac a parkovacích miest stále nedostatok, vie jedno zle zaparkované auto skomplikovať život mnohým. Ak parkujete do miest, kde nie sú parkovacie čiary, skúste použiť rozum a brať ohľad na druhých. Nezaparkujem teda pár milimetrov od druhého auta, čím mu zabránim odísť, prípadne nastúpiť. Rovnako zlé je aj nechať meter a viac dookola svojho "tátoša", čím sa zredukuje počet miest na už aj tak malom parkovisku, či sídlisku. Tiež by sa ľudia mohli občas zamyslieť štýlom "aha toto auto vedľa je dvoj/trojdverové, teda má dlhšie dvere a potrebuje pre ne viac miesta" alebo "tieto parkovacie miesta sú fakt veľmi úzke (pekný príklad je maličké parkovisko za plavárňou Pasienky), preto, ak je tu jedno auto "nacúvané", ja sa postavím "predkom", teda šoférovými dverami od seba, vďaka čomu obaja pohodlnejšie vystúpime". Keby vedeli ľudia takto rozmýšľať, nemuselo pár "nešťastníkov" vystupovať cez kufor auta alebo sťahovať brucho a hrať sa na gymnastu. Čo je však ešte horší príklad zlého parkovania, to je tzv. "čiaroslepota". Tá totiž vo väčšine prípadov nehovorí o zlom odhade vodiča ako skôr o jeho arogancii. Veľmi módna výhovorka ľudí, čo takto parkujú je potom typu "mám drahé auto a nechcem aby mi ho obúchali dverami". Pritom tento jav je možné sledovať najmä v nákupných centrách, ktoré často ponúkajú toľko parkovacích miest, že ak sa človek naozaj bojí so svoju "štvorkolesovú lásku", stačí aby ju zaparkoval niekde ďalej od vchodu a dookola nebude stáť jediné vozidlo.

Toľko moje postrehy z dennej praxe za volantom. V aute, tak ako aj v živote, si treba hlavne uvedomiť, že tu nie ste sami. Pokúste sa byť voči účastníkom premávky ohľaduplnejší, tolerantnejší a skôr či neskôr sa Vám to v dobrom vráti. Verím, že ak si len zopár ľudí nájde cestu k tomuto textu a zamyslí sa nad ním, spravil som pre tento svet viac, než len nadávať vnútri svojho auta sám pre seba, prípadne pre zhrozeného spolujazdca.