V jednej knihe som čítal "Život a smrť majú rovnaký zmysel - nezmysel." Asi na tom niečo bude, keď medzi oboma pojmami je tenká a pomyselná hranica, ktorá sa dá prirovnať k niti pavúčej siete. Akoby život bol len jemný škrabanec, ktorý na začiatku len jemne páli a čoskoro si naň ani nespomenieme, pretože bolesť pominie. Avšak ten škrabanec na našej koži neustále je, len ho nevidíme. Životom sa zväčšuje, spolu s utrpením a prekážkami, dospievaním a prvými láskami. Zo škrabanca sa ku koncu života stáva ryha. Ryha, ktorá bolí takou veľkou bolesťou, ktorá sa nedá podceniť, či nevšímať.
Tou bolesťou je prežitý život, spomienky a zážitky v ňom.
Najlepší sa stali zlými a nepoznaní známymi. To a ešte viac sa mihá v hlave človeka, ktorý už nemá nič, len posledné nádychy a tie urputné spomienky a neskonané myšlienky, ktoré prehĺta a snaží sa zabudnúť, no nedá sa.
Neustále vynárajúce sa obrazy krásna a ľudského zla v podobe materializmu a hnania statkov pre vlastné potešenie, len preto, aby sa človek mal lepšie a bol šťastnejší? Hlúposť! To nie je šťastie mať kopu peňazí, to je len ilúzia šťastia. Skutočne šťastný človek sa usmieva, nechýba mu nič, stačí mu málo a vie si veľa vecí viac vážiť. "Ryha" to človeku spočíta, keď sa objaví a zráta každý prešľap človeku, ako zlatokopka bankárove peniaze. Vtedy je človeku ľúto, aký bol, a že svoj život hnal smerom, ktorý mu za to vôbec nestál.
Rozdiel medzi škrabancom a ryhou je zrovnateľný s láskou a nenávisťou. Obe tieto veci sú natoľko totožné, až je to hrôzostrašné. Aj tí najlepší kamaráti sa vedia stať v okamihu najväčšími rivalmi, ktorí by sa dokázali v momente pozabíjať. Partnerstvo sa mení na neočakávanú slobodu pretkanú smútkom z trvalého odlúčenia. Rovnako ako sa mení život na smrť - škrabanec na ryhu. Ako sa slová menia v konkrétne dojmy, tak sa menia aj tieto veci. Jedna strieda druhú a bohužiaľ nič netrvá večne. Preto by človek nemal hľadieť na svoje šťastie, ale robiť šťastnými iných, aby si potom, keď sa zo škrabanca stane ryha, mohol povedať s úsmevom na tvári, že jeho cesta k smrti zvaná život za niečo skutočne stála.
Škrabanec je malý, nepovšimnutý, chvíľa bolesti prebolí. Veď bolesť je len pocit, pocit ako každý iný. Jeden je krajší, napríklad radosť, iný lepší, napríklad láska. No keď sa škrabanec premení na ryhu, city a pocity nebudú prítomné. Bude ticho. Len ja, spomienky a obrazy v mojej hlave. A ak budem žiť naozaj dobre, ryha vyčarí úsmev na mojej tvári, a ak ma niekto zbadá, tento úsmev mu zostane v hlave ako jeden z mojich obrazov. Komplikované? Nie je. Stačí sa len usmiať na niekoho, kto vám úsmev vráti a máte spomienku, možno silnú, možno nie. Avšak spomeňte si, keď sa objaví ryha.

Škrabanec sa premenil na ryhu. Je to prekliata bolesť, ktorá nevie prestať. Netrvá to dlho, ryha je malá, nenápadná, no predsa silná a hlboká. Nie je to bolesť zvonku, ale zvnútra, keď vnútro musí utiecť na povrch a dať zbohom všetkému. To je tá bolesť, strata svojich, strata všetkého, čo sa celý život budovalo a nakoniec nám je to na nič. Roky stratené naháňaním sa za to, čo chceme, hnaním peňazí, no prišla tá prekliata ryha a všetko sa zmenilo v prach, ktorý rozfúka vietor v momente, keď naše vnútro utečie. Škrabanec sa zmenil, no treba ponechať úsmev na tvári, pretože je to súčasť ryhy!