Stretol som raz vílu s krásnymi modrými očami, ale bál som sa jej pozrieť do očí, lebo som mal pocit, že už sa z tej modrej hĺbky nikdy nevynorím a že sa stratím v jej očiach. Bolo to strašne silné stretnutie, ako aj raz v zime na večer keď padal sneh a svetlo z lámp presvitalo cez oponu bielych vločiek. Bál som sa ju osloviť aj keď vo mne vždy zanechávala ten úžasný pocit, keď stretnete niekoho kto sa vám páči. Postupne ten pocit rástol a silnel. Bojím sa jej prítomnosti, akokeby som sa bál, že už len môj hlas môže zanechať na nej niečo z mojich démonov a z mojej hlbokej tmavej priepasti. Neviem či mám vôbec niekedy šancu sa k nej priblížiť, kedže je zahalená aj rúškom tajomstva. Bol by som sťastný aspoň za jeden rozhovor, ale to by som musel prekonať ostych a strach, že či je možné aby som ju ja mohol niečim zaujať a keď áno či by som vedel potom odolať tej nekonečnej hĺbke jej očí. Nuž povráva sa o nej, že očarúva mužov a potom ich po nejakom čase nechá úplne zoslabnutých a na dne. Už som počul mnoho dôvodov, ale ani jeden sa mi nezdá. Ževraj preto potrebuje mužov, aby ich zbavila sily a ona tú silu mohla čerpať pre svoju krásu. Neviem, ale znie to nejako divne.