A to som už musela zasiahnuť. Moji rozhádaní žiačikovia stáli v hlúčku pred tabuľou a nemienili len tak prestať. Dvojičky Peter a Martin sa držali svojho, ale ostatné deti obhajovali svoju, teda aj moju pravdu. Veď som im tak krásne a na viackrát približovala zvyky Štedrého večera v rodinách. Lenže pri pohľade na tých dvoch som si uvedomila ...

Tlieskam rukami a posielam žiakov na miesto. Veď ani nepočuli pri tej hádke zvuk školského zvončeka.

Hneď prvý príklad mal byť o cestujúcich v dvoch autobusoch, ale ja som dala do príkladu cestujúcich vo vlaku, lebo Peťov a Martinov otec je rušňovodičom. Až pri hádke detí som si uvedomila, že mohol ísť do služby práve na Štedrý večer. Ďalší príklad som dala o pekárni s trojzmennou prevádzkou a tretí o sestričkách v nemocnici. Deti sa sústredili na sčitovanie s prechodom cez desiatky, zdalo sa, že je predošlá hádka už mimo nich. Ale nie mimo mňa – chcela som posunúť vzniknutý problém do správnych koľají.

Zabral aj teraz - v momente zmizli zo všetkých lavíc matematické zošity a deti si vyložili výkresy s namaľovanými hviezdami, snehuliakmi, snehovými vločkami aj darčekmi. Sú to naše rekvizity k pesničkám, a tak môžeme začať. Tichšie trikrát zazvoním a už znie po triede vianočná koleda. Pekne, nie veľmi nahlas, lebo tak to chceme spievať aj na besiedke.

V triede chvíľku panuje šum a prekvapená vrava, deti spracovávajú toto moje súkromné tajomstvo a aj to, že som im ho prezradila. Keď sa utíšia, pokračujem : „Viete, moja mamka mi to každé Vianoce pripomína. Ako musel náš tatino vyprážať kapra pre seba aj mojich dvoch bratov a ako som sa maminke narodila na Štedrý večer presne o šiestej. Preto mi dali meno Eva. Vraj sa v tú noc narodili v našej pôrodnici ešte tri ďalšie bábätká.“

Keď sa medzi deťmi začne debata o narodení, vždy sa z ich stredu zodvihne zvláštny šum. Ako keby sa na chvíľu vracal čas naspäť. Deti rady rozprávajú, rady si pripomínajú chvíle svojho príchodu na svet, ako ho poznajú z rozprávania svojich najbližších. Veď sú to nádherné intímne chvíle, hodné spomínania.

Tak bolo i teraz. Musela som počkať pár minút, kým som ich mohla previesť na svoju „naplánovanú“ debatu. Vlastne nenaplánovanú, ale potrebnú. Že ma to samú predtým nenapadlo?!

Bola to veľmi živá beseda. Moji všeteční žiaci pospomínali veľa povolaní, ale aj svojich rodinných príslušníkov, ktorí zvyknú slúžiť na pracovných miestach i počas sviatkov. Teda aj na Štedrý večer, či Silvester. Všimla som si, ako sa vrátila spokojnosť na tváre dvojičiek Petra a Martina, ale aj ďalších troch mojich žiakov, ktorých otcovia aj mamky pracujú na železnici.

Záhada rozbaľovania darčekov pri vianočnom stromčeku sa v mojej triede rozlúskla priam zázračne. Uzavrela ju „hláška“ Dušana, práve toho, čo sa na konci minulej prestávky tak vášnivo hádal s dvojičkami. Zahlásil: „Avšak je to jedno. Len nech sú darčeky. A aj pre maminu, tatina. Ja ich rozdávam a rozbaľujem pre všetkých,“ a bolo naozaj v mojej triede po probléme.