Dnes, keď som šiel po chodníku, a do uší mi spievala Zuzka Smatanová nádherný text Včiel, ovládol ma príjemný pocit. Pocit pokoja a zmierenia sa so svetom. Napriek tomu, že je ešte stále zima, slnko ma hrialo svojimi lúčmi a ja som sa zadíval na oblohu. Bola nádherná. Sýta modrá bola popretkávaná bielou cukrovou vatou oblakov. V posledných dňoch som toho veľa prekonal, či už písomné maturity alebo depku so svojho života, avšak toto počasie mi dokázalo na tvári vyčariť úsmev.

Na svedomí nič nevisí ani odkaz na dverách a neviem komu povedať mám: „Budem ti niečo rozprávať, ak sa cítiš sám...“

Tieto slová súviseli s mojimi myšlienkami. Veľmi mi chýba teplé objatie, v ktorom by som sa cítil bezpečne a neohrozene. Žiaľ, som bez neho a prestávam dúfať, že ho nájdem najbližších 10 rokov.

Včas niekoho nájsť, nech počúva to, čo si myslím...

Ale to by som nebol ja, keby som predsa len sem-tam nezačal pociťovať patetickú a naivnú istotu, že možno čoskoro niekto vstúpi do môjho sveta. A vtedy som sa znova pozrel na to podmanivé nebo.

Nech je to ľahšie ako to vnímam a chcieť sa vzdať, to je to posledné.

Rovnakým smerom, ktorým som kráčal, letela stíhačka. Biela, malá, zanechávajúc za sebou jasnú stopu. Asi tak jednu nádej napravo od nej bola druhá, avšak nešli rovnobežne. To znamenalo jediné, niekde sa stretnú. Niekde tam, kam ešte nedovidím. A vtedy aj moja hlava vzlietla do vzdušného priestoru. Ja som to prvé lietadlo a tam je druhé, ktoré sa približuje. Nedokázal som zabrániť úsmevu...

Zrazu som sa potkol o chodník a ledva som ustál na nohách. Tak som šiel ďalej s úsmevom nad touto metaforou k životu.