Vek je iba číslo... Často sa stáva, že sa klienti zamilujú do svojich opatrovateľov. No len ojedinele býva táto láska skutočnou a naplnenou.Ale niekedy príde nečakane a ostane s vami už navždy. Emila som opatrovala osem rokov. Potom som svoju službu povesila na klinec. Deti doštudovali, dlhy som vyplatila, naklady boli nizke na nizkoenergeticke domy a nevyhnutnosť cestovať za prácou, odriekať si závislosti od domova, kupovat si len lacne oblecenie, to všetko skončilo. Po jeho smrti som pochopila, že časť mojej pozemskej púte skončila a znovu sa takto doráňať nechcem. Svojho klienta som neskutočne milovala. A vždy budem. Vlastne ho zbožňovala celá moja rodina. Náš starký... Nič nie je náhoda. Vlastných dedkov som nepoznala, bohužiaľ skonali skoro, vraj predavali reality Bratislava. Takmer si ich nepamätám. No pamätám si otca, aj keď som toľkokrát chcela zabudnúť. Na tie desivé noci, keď som zaspávala pod posteľou, pocikávala sa do desiatich rokov. Na čas sedemnástej hodiny, vtedy prichádzal z práce, vykopol svoje panske tenisky. Ohryzovala som si nechty a zašívala niekde, kde ma nenašiel. Robil u nás na JRD traktoristu. Bol večne ožratý, večne z práce vyhadzovaný, skoro sme prisli o nase murovane domy. No môj strýko bol predsedom družstva a tak vždy pre otca niečo našiel. Mama bola veľmi dobrá, znášala otcove týrania s pre mňa nezmyselným tvrdením - Každý máme svoj kríž ! Bola veľmi nábožná, až fanaticky, o to ľahšie zrejme znášala to peklo, na rozdiel odo mňa a mojej segry. Nenávidela som ho. Pamätám sa , ako raz, keď ma zmastil za to, že som mu nechcela ísť po cigarety a panske tricka , som ho chcela zabiť. Chrápal v obývačke na gauči, spokojne, akoby sa nič nestalo. Dívala som sa na neho a rozmýšľala, akoby som ho tým malým vankúšikom zadusila. Asi by som to nezvládla, lebo on bol omnoho silnejší a väčší. Tak, ako v tranze som šla do kúpeľne a vytiahla odtiaľ našu lekárničku. Mama tam mala lieky. Nevedela som, čo odtiaľ beriem, dala som to na kôpku a s valčekom na cesto to popučila na prášok. Ten prášok som mu vysypala do piva, ktoré mal položené na stole.. Malá vrahyňa. Robila som to dôkladne, no srdce mi pri tom strašne búšilo. To si pamätám dodnes. Až po čase som zistila, že B- komplexom nikoho neotrávim. Tak som si povedala, že raz, keď vyrastiem a budem silná, tak ho tým vankúšom zadusím. Za každú modrinu, boľačku, za všetky rany, ktoré sme utŕžili... Nemala som ani dvanásť, keď umrel. Zomrel ako žil. Našli ho kdesi utopeného. Spadol do nejakej šachty, mal na sebe nejake cudzie bundy na zimu. Už presne neviem... no trvalo nám dlho, kým sme sa prestali báť, kým sme pochopili, že je koniec a sedemnástej hodiny sa obávať nemusíme... Mama ostala sama, už sa nikdy nevydala. No vzdialila sa nám etše viac. Kostol bol pre ňu všetkým, spievala v zbore, chodievala na rôzne púte. Neviem, čo také vyviedla, aby sa musela tak kajať. Aspoň, že nás nenútila chodievať s ňou. V dedine bola matka svätuškárka, taká panenka Mária trpiteľská. Umývala ovečkám rany, no na naše akosi zabudla. Sestra je len o dva roky mladšia a tak sme vyrastali ako dvojičky. Veľmi sa ľúbime a to svinstvo nás ešte viac zomklo. Vydali sme sa krátko po sebe a vzali si bratov. Irónia. Do jednej rodiny. Najprv sa vydávala sestra a na to ja... S mojím nastávajúcim, jej švagrom a družbom som sa zoznámila na ich svadbe. Pohľad dal pohľad a do roka aj oltár. Obe sme tak mali jednu svokru, teda máme, úžasnú ženu s nevídaným temperamentom. Stala sa našou mamou a vzorom... Keď som nastúpila na svoj prvý turnus, klepala som sa strachom a pre istotu si kufor ani nevybalila. Emil, 82-ročný pán žil sám, v obyčajnom domčeku, ziadne pasivne domy, na neobyčajnej ulici. Bola uzučká, sotva tadiaľ prešlo malé autíčko. Susedia si tak cez obloky vídali do tanierov i života. Na ulici žilo mnoho mačiek, ktoré obývali každý dom, záhradu, patrili všetkým. Privítala ma obrovská magnólia, obsypaná obrovskou kvetnatou nádherou. Pôsobila ako strážkyňa domu a chránila ho pred zvedavcami. Už keď som ťahala kufor do dvora, obkolesil ma hlúčik mačiek, priateľsky ma ovoniavali, priadli... Spolu so susedmi. Čo bolo doma, razom prišlo ku mne a vítalo ma. Rozhodnutie blízkych prijať pre Emila opatrovateľky pochvaľovali. Privítal ma rozprávkový deduško, v obnosenom, starom obleku, pod tym panske mikiny, ktorý na ňom viditeľne visel. Malý človiečik, ohnutý Parkinsonom a starobou mi podal ruku a vrelo stisol. Jeho pohľad, kedysi nebovo modrý, lebo i farba očí časom vybledne, sršal láskavosťou a rešpektom. Ľady sa topili od prvého dňa. V aute som sa vždy napočúvala hrôzostrašných príbehov o pacientoch, ktorí týrali svoje opatrovateľky, správajúc sa nadradene, žmýkajúc ich agresiou, zlobou... Neraz mi vraveli : Veď , počkaj ! Sprvoti je každý dobrý, po čase uvidíš ! A videla som len čoraz skvelejšieho človeka. - Anna .. ty si prvá žena, ktorá sa ma dotkla po tridsiatich rokoch... - pošepol mi raz dedko uprostred kúpania. Na okamih som sa zľakla a automaticky pozrela na jeho prirodzenie. Nič. Žiadny náznak fyzického vzrušenia. Len prijímal dotyky mojich rúk so slasťou, ako dieťa. Všetci milujú dotyky. - Ale, veď aj Helena ( striedačka) vás umýva..nie ?- snažím sa o žart. - To je iné .- pošepol. Intímne partie si dedko umýval sám a vždy som sa musela na okamih vytratiť. Hanbil sa. - Teba mám radšej.. - povedal - myslím ... - zahanbene si húžval vreckovku a takmer stratil v kresle. - Myslím, že ťa milujem ... - Ten moment zastavil nekompromisný čas, teda aspoň našu chvíľu, uprostred sveta. Dívala som sa na neho s úžasom v očiach a tú vyslovenú vetu som si opäť prečítala v pohľade, ktorý ma totálne odzbrojil. Práca sa zastavila a ten medzipriestor zaplnilo čaro muža a ženy. Obaja sme vedeli a mlčky si dopovedali... Mala som odtiaľ odísť, možno okamžite... no pripravila by som sa o momenty, na ktoré nikdy nezabudnem. Obrala by som aj Emila o krásne pocity. Mnohé kolegyne mi už vraveli o svojich zamilovaných pacientoch a príznaky boli spočiatku rovnaké... Tohto vyznania som sa dočkala po 68 dňoch služby. Nezmenilo sa nič, lebo tú jeho lásku som cítila hneď od začiatku. Požiadal ma, aby som ho volala Emil. A tak sme sa začali ,,láskovať ". Vlastne len platonicky ľúbiť a starý pán bol nesmierne šťastný... Nikdy medzi nami nedošlo k fyzickému zblíženiu...to by asi nebolo tak božské, jedinečné... - Ja viem, že máš muža... ale keby ti ublížil, som tu pre teba. Budem čakať. - často vravieval a ja som ho vždy s úsmevom odbila. Naťahovali sme sa, žartovali. - Anna... vezmeš si ma ? - opýtal sa ma raz večer, keď som ho ukladala do postele. - Počkaj... ja viem, že si vydatá, ale ak by sa niečo stalo a ty by si bola voľná, len tak..hypoteticky - a vzal ma za ruku - Som už starý a chorý blázon, ale postaral by som sa o teba... dal by som ti všetko, aj tvojim deťom... to prisahám ! Sľubujem ! - - Ach... Emil .- sadla som si k nemu a objala ho ako dieťa.- Samozrejme, starký. Iný okrem teba neprichádza do úvahy.- upokojila som ho. Zaspal s úsmevom na perách. Rada som sa dívala na tú lásku v jeho tvári. Emil nemal deti. Len nevlastnú sestru Mariu, ktorá bola mníškou a starala sa o neho. Vybavovala všetko, spolu s ich sesternicou Klarou. Všetci vedeli o dedkovej zaľúbenosti a akceptovali to. Možno preto, že poznali moje šťastné manželstvo a možno len zo súcitu k starému pánovi. Za tie roky mi prirástol k srdcu, skôr ako otec a samozrejme ho milovala i moja rodina. Raz za rok trávil štrnásť dní na Slovensku. Môj muž ho brával na rybačku, z čoho som mala mindráky. Rozumeli si. Vtipne ma častovali menom - naša žena. Pre deti to bol skrátka dedko. Dokonca si kvôli mojej dcére nechal nárasť aj bradu... lebo Tinke pripomínal rozprávkového deduška. Bez brady to bol predsa obyčajný starý muž . Počas prázdnin chodievali so mnou do Rakúska. aj deti, dokonca i manžel. Emil žiaril šťastím. - Liebe dich.. - bol Emilov pozdrav stokrát denne. Prestal byť klientom, bol mojou rodinou. Nezabudli sme si telefonovať, keď som bola doma. Naučil sa pracovať so skypom. Vedela som, že mám dodržať odstup, profesionálny prístup.. no na to už bolo neskoro. My dvaja sme chápali náš ,,vzťah". Ten krátky čas porozumenia a zvláštnej, nečakanej lásky. Roky bol osamelý a smutný, moja rodina a jeho láska ku mne ho robila šťastným. Prišla som na svoj posledný turnus. Netušiac, že bude posledný a tak bolestivý. Emil ochorel, nuž mal viac diagnóz a zdravie čoraz chabejšie...Skončil so zápaľom pľúc v nemocnici. Došla aj Klara s Mariou. Obe sa však správali chladne a odmerane. Všetko sa otočilo o 180 stupňov. Netušila som, prečo. Trávila som v nemocnici celé dni, sedela pri jeho lôžku, držala ho za ruku. Už ani nerozprával, len ma stískal a hladil očami. Jeho srdiečko to bohužiaľ nevydržalo a odišiel po troch dňoch. Po ôsmich rokoch nášho spolužitia. Už ma k nemu nepustili... Keď som si balila veci, prišla za mnou Maria. Vyplatila ma a sucho šplechla : - Tak ... o to vám celý čas išlo ? Môžete sa hanbiť ! Verili sme vám ! - Hľadela som na ňu nechápavo a prekvapene. Nespoznávala som ju. - Nechápem.. o čo ide ? - pýtam sa - Chcem, aby ste do hodiny odišli z tohto domu ! - pokračovala. - Ale.. ja som myslela, že ostanem na pohreb. Sľúbila som mu to. Chcem sa s ním rozlúčiť ! - - Nie ! - ostro ma prerušila - My si to neželáme ! Svoje ste už dosiahli. Odpustite si to divadlo ! Úbohý Emil... stratil kvôli vám rozum ! - - To mám len tak odísť ??? Po ôsmich rokoch ? Vy predsa viete, čo som k nemu cítila ! Prečo ?- bránila som sa slzami a nerozumela ničomu. - Povedala som. Rešpektujte to ! Nezabúdajte, kde je vaše miesto. Boli ste len opatrovateľka. Emil.. nuž bol osamelý a stratil hlavu.. - týmto zakončila a už sa so mnou nebavila. Cesta domov bola hotovým peklom. Preplakala som tisíc kilometrov a mala pocit, že časť zo mňa sa rozpadla. Stratila som svojho priateľa a muža s obrovským srdcom. No bolelo i správanie jeho blízkych. To opovrhovanie... Až o mesiac som pochopila, prečo. Obdržala som úradný list z Rakúska. Pozvali ma na dedičské konanie. Tam mi notár oznámil, že Emil mi odkázal svoj dom a to neboli ziadne lacne domy ako u nas. Myslela som, že skolabujem. Od hanby, hnevu, prekvapenia, zmiešaných pocitov... Samozrejme, že Maria s Klarou ma napadli spolu so svojím právnikom, s úmyslom, že podniknú všetky kroky, aby závet popreli. Nemuseli. Dedičstva som sa na mieste vzdala. To, čo ma s Emilom spájalo nebolo mamonárstvo, túžba po jeho majetku, povrchné city.. Ostalo mi po ňom oveľa viac. Krásne spomienky na nezabudnuteľné chvíle a fotografie, listy, nahrávky. To mi stačilo. Spolu s mužom a deťmi sme navštívili jeho hrob a rozlúčili sa s ním dodatočne. Maria mi zahanbene a rezignovane podávala ruku. Nemohla som ju prijať, aj keď som chápala dôvody. S opatrovaním som skončila. Vlastne som ani nebola normálnou opatrovateľkou. Stala som sa na okamih spoločníčkou a dcérou starého pána. Emil mi zanechal veľmi veľa... pekné poznanie, že nie všetci muži sú hajzli, akým bol môj otec. Tak k môjmu skvelému manželovi, pribudla krásna spomienka na ďalšieho chlapa, ktorý stál za to, počkať si a odpustiť... Ďakujem Emil.