Každý boží deň si to opakujeme a smejeme sa na tom. Ako sme sa spoznali na psom cvičáku:

„Pretože si tam tak stála, cela vydesená, bezradne sa obzerala dookola, ale hrala si to na som v pohode, kým neprišiel Sunny a nezačal ti zozadu kopulovať na nohe, ten tvoj výraz absolútneho šoku a znechutenia... a v tom pribehla Lara a začala štekať, aby si jej dala piškótu, ale ty si stála ako pamätník, bezradná, tak veľmi bezradná, otrtkávaná labradorom, len tá hrôza v očiach, ked na teba všetci pozerali... úplne si vo mne vyvolala všetky ochranárske pudy, toto nikto nemôže robiť tej malej osobe,“ hovoril so smiechom.

„Hej, osudové stretnutie... so Sunnym.“

„Ako keby úplne celý vesmír chcel, aby som si ťa všimol. A ignorovala si ma. Úplne. Totálne. Dvakrát som sa prihovoril.“

„Ale môjmu psovi!“

„No a? Haló, to sa tak robí!“

„Ja nechodím baliť psíčkarky na svojho obrovského mamuta.“

A potom to končí v tých dvojzmyselných narážkach, hej.

-

Mrzí ma, že som mu na začiatku krivdila a strašne ma to škrie, aj ked je to bezvýznamná malichernosť, lebo som mu to povedala. Že sa mi zdal málo vtipný, tichý, trošku nóbl. Lebo je introvert. Lebo mi lichotí tá jeho ukecanosť, zábavnosť, praktickosť, celý jeho vnútorný svet, ktorý šetrí pre mňa. Ako je možné, že sa svet sociofobičky a introverta pretne tak veľmi, že si preventívne stanovia dohodu o jednom voľnom večeri v týždni, ktorú o týždeň musia aktualizovať o klauzulu zakazujúcu telefonovanie & písanie? Ked sa vtedy po tréningu spýtal, či si ho vážne nepamätám, zostala som v šoku, lebo ja nikam nechodím, tak odkiaľ by som si ho mala pamätať... Chodili sme spolu na základnú, povedal. A mne to potom docvaklo. Chodili sme spolu na základnú, kým sa v štvrtej triede neodsťahoval preč z mesta až k otcovi od šibnutej matky, ktorá ho mlátila. To musí byť naozaj osud.

Dnes sme sa na našom zoznámení nesmiali. Odišiel. Nie síce na opačný koniec sveta, ako bolo pôvodne v pláne, len tuto nedaleko, ale aj tak je to nezvyk. Proste mi chýba.

-

Písal, že akurát mu náhodný výber ponúkol Finka a Blueberry pancakes. Že to je taká naša večerná pohodičková, že?. Že mu to dosť chýba všetko spoločné. A že si uvedomil, že je tento vzťah výhodný aj napr. v tom, že nám stačí jedno spoločné pyžamo: ja mám tričko, on má spodky. A že by so mnou rád zdieľal pyžamo aj teraz.

Sedela som v tom čase vo svojej polovici pyžama na terase so psami a skoro mi zabehla tá čučoriedka, ktorú som si hodila do úst.

...

Osud?