Ako malý chlapec som vyrastal v jednej obci na východe Zemplína. Mal som 9 rokov, keď som sa jedného letného dňa pristavil na našom vtedajšom JRD aby som pozoroval priebeh prác roľníkov pri mláťačke obilia.

 Starý pán Hadváb tam obsluhoval dieselový stroj, ktorý svojou obrovskou remenicou poháňal mláťačku.

 Nedalo mi pokoja, že prečo na hospodárskom dvore JRD je obrovský cintorín na prvý pohľad celkom zachovalých poľnohospodárskych strojov??

A tu je postreh skúseného sedliaka

   Sedliak ujo Hadváb, ktorý obsluhoval staručkú  ,,Slávku“, bol už na dôchodku, ale ešte poriadny chlapisko, ktorý by si pri šarvátke na tanečnej zábave hravo poradil aj s tromi zurvalcami. Všeobecne uznávaný odborník, a kým neboli JRD, patril medzi 6 – 7 sedliakov v dedine majetnejších od ostatných dedinčanov. Po kolektivizácii dlhé roky dával najavo nespokojnosť s hospodárením na družstve.

Občas ma otec poslal do krčmy pre pivo, aj tam som mal príležitosť počuť kritické slová uja Hadvába na adresu niektorých členov komunistickej strany a im  podobných prisluhovačov.

Komunisti v obci síce neboli nadšení jeho kritikou, ale vedeli, že vďaka aj fyzickým schopnostiam je vari najvhodnejší na obsluhu dosluhujúcej Slávie. Tú totiž museli po každom odstavení neľahko naštartovať oceľovou kľukou, a to už hocijaký zelenáč nedokázal. Rovnako sa uplatnila sila uja Hadvába, keď sa z masívnej remenice dieselovej ,,Slávky“ zošmykol poriadne dlhý a široký remeň: ujo ho nahodil bez problémov.

Keď som sa starkého pri mláťačke opýtal, či nikomu nie je ľúto tých strojov na vrakovisku, chytil ma za plece a popri inom povedal:

– Synku, ja sa toho už nedočkám. Ale tebe želám dožiť sa doby, v ktorej budeš môcť verejne, otvorene povedať svoj názor. Bez obáv, že ťa preň bude niekto sekírovať či dokonca  prenasledovať.

  Pri spomienke na túto udalosť som si v duchu položil otázku: čo by na terajšiu situáciu na Slovensku povedal on, alebo jeho kamaráti a či ich otcovia?

Vychodňare, zobudzce še! – Dovolím si tvrdiť, že ich reakcia by bola pravdepodobne takáto:  

... ta už neplačce a nenarikajce!

Ako by teda pravdepodobne reagovali naši pradedovia na Slovensku teraz 20 rokov po „nežnej“, keby žili medzi nami?  (Nakoľko mi nie je cudzie ich nárečie, tak ho interpretujem, tak ako mi jazyk narástol), takže asi takto:

– Kec sce še nezobudzili takoj po šidzemnactom novembru, ta še zobudzce aspoň teraz a neumirajce za živa. Stačí, aby sce še ešte raz  tak zišli na namescoch ako vtedy a dali najavo svoju nespokojnojsc. A kec ne, že mace hore nosy, bo sebe nechcece pripušcic chybu... ta potom neplačce jak (prepytujem) posrate dzeci! Ta našo otcové podaktoré ešte aj Ameriku postavili na nohy a vy še nehaňbice takto žic?! Fuj haňba vám!!!

Takže ja na záver iba dodávam: krajane mojo, kec o sebe tverdzice (čujece o sebe všadzi vo švece), že sce mudri a robotny narod, ta hlavy hore, a kec še vam daco nepozdava, ta to dajce znac tim, co to majú na starosci. A nehutorce o svojch problémoch ľem v karčme!

Mace na vyber ešte jednu možnojsc: šecce sebe doma cicho na rici daľej, a može buc, že raz še o to postaraju vašo dzeci.

 Ladislav Serenča