Že ma chytajú tieto pocity sebaľútosti a aj hnevu, aj zatrpknutosti aj... čo ja viem... A občas sa mi stávajú úplne iné veci, také, kedy vidím len svetlo a krásu...

"Mami?",  osloví ma moja malá princezná.

"Áno, miláčik?", poviem ja.

"Mami, existujú anjeli?", pýta sa ma.

Skoro odpadnem a keby som práve neležala, tak asi spadnem z nôh.

"Neviem", odpovedám. "Niektorí ľudia si myslia, že existujú a iní zase, že nie.", poviem. Neutrálne ako Švajčiarsko.

"A ty? Ty si čo myslíš?", rozvíja tému moja kráľovná. Kráľovná môjho srdca.

Snažím sa poskladať čo najmúdrejšiu odpoveď... V mozgu sa mi premiešavajú všetky chemické látky a premieľajú všetky koliečka a súkolia...

"Podľa mňa asi existujú.. Ale neviem to určite", dostanem zo seba po dlhšej chvíľke snahy....

"Hm...", vzdychne si žabka... Trochu sklamaná.

"A v Južnej Amerike?", opýta sa ma s iskierkou nádeje.

Hahaha, musím sa smiať. Neviem ako ju to napadlo. Južná Amerika... Ako sa to zrodí v tom malom mozočku?

Ak anjeli nie sú na svete, možno sú v Južnej Amerike, Južná Amerika by to mohla celé spasiť...

Je múdra. Rozpráva dlhé vety. Súvetia. Pýta sa ma na to, aké zvieratká žijú v Austrálií a prečo je Austrália dole, pod nami a dožaduje sa toho, že jej mám kúpiť glóbus....

Ešte pred rokom... Som jej rozumela len ja. Tej jej polo-hatlanine... A teraz? Teraz si vyspevuje, chodí na tanečnú a pýta sa ma na anjelov...

Tak neviem. Možno nejakí anjeli predsa len existujú. Možno nás zachránili... Vtedy, keď mala tie hrozné hlieny a keď jej zaľahlo v oboch uškách a keď sme prvý krát videli, že ona naozaj nepočuje... Vtedy, keď sme to začali celé riešiť... Vďaka sopľom, aká irónia...

Chcela by som na to veriť. Na anjelov. Na nekonečné šťastie, ktoré tu existuje pre nás. Na to, že máme byť dobrí a dobré veci sa nám budú diať. Ale... Kto sa v tom vyzná naozaj?...

Občas mi stisne srdce. Bojím sa.. Čo ak sa jej budú posmievať? Čo ak?... Chcem byť všade pri nej. Sledovať všetko, čo sa okolo nej udeje.. Zmlátiť každého malého fracka, čo by si čo i len dovolil... Chcem s ňou chodiť do školy, sedieť s ňou v jednej lavici, zabíjať pohľadom všetkých eventuálnych malých nepriateľov... Chcem s ňou chodiť na telocvik, potom na strednú, ísť s ňou na prvé rande a potom aj na diskotéku.. Chcem byť s ňou všade. So samopalom pripraveným na použitie. Ochraňovať ju... Strážiť, aby mala vždy nabité "počúvatka"... Aby nemala sople a...

Potom, jedného dňa, prídeme na tanečnú a ona tam, medzi tými malými štuplovatými dievčatkami vyniká... Stále niečo rozpráva trénerke.. Že má copík, že má krásne šaty, stále o niečom trilkuje... Potom sa sťažuje, že už nevládze cvičiť, že je unavená a hladná... A ja jej síce z diaľky ukazujem, že nemá toľko rozprávať a ona aj prikývne, že dobre, ale aj tak jej to melie vkuse... A potom ku nej podíte jedno z tých malých štuplíkov... Malé dievčatko a pýta sa jej, že čo to má v tom ušku...

A ona len povie: "Toto? To mám počúvatko.. A ešte mám v ušku aj nášničku", smeje sa.

A ja som na ňu taká hrdá... A hoci mám v hrudi namiesto srdca skalu, tak mi z nej trošku odpadne... A cítim sa ľahšie. Zvládne to. Ona to zvládne.

Možno existujú anjeli... A nielen v Južnej Amerike.