Ráno som sa zobudila vo svojej posteli a sama, čo bolo dobré znamenie. Chalani spali... kde sa podarilo. Trápilo ma to iba preto, že Johny si ustlal v mojej vani a ja som si nemohla dať rannú sprchu. Chladnička prázdna po včerajšom útoku Mara, ale vlastne taká býva skoro každú nedeľu, kedy chodím na povinné návštevy k mojej mame. Ani táto nebola výnimkou. Takže som ich vypratala z bytu, neupratovala, zajtra príde pani EM., moja upratovačka. Nie, že by som lenivá, ale nemusím, tak načo? Urobila som zo seba slušnú dcéru, namontovala úsmev a rezkým krokom a vykročila na popravisko.
Rozhovory s mojou mamou ma vždy napĺňali. Nikdy sa mi nezdali byt v poriadku, ale presvedčila som sa o tom až na strednej, keď som zažila rozhovor spolužiačky s jej mamou. Boli tak uvoľnené a otvorene sa bavili. Vtedy som došla na to, že závidím tým ženám, ktoré si so svojimi matkami rozumejú. Rozprávajú sa s nimi o všetkom a dostavajú rozumné rady ženy, ktorá niečo už zažila. Ja mám pocit, že ja žijem na inej planéte ako moja mama. Moja mama je totiž mama tretieho tisícročia. Aspoň to o sebe tvrdí a snaží sa o to tým, že prestala jesť mäso, začala cvičiť jogu a potom, čo som jej na Vianoce kúpila „Zariaďte si byt podľa Feng Shuj“, sa vám nemôže stať, že by ste k nej prišli a medzi dverami by na vás vyskočilo zle ČI z kúpeľne. Jednoducho povedané moja mama našla rovnováhu a tvári sa, že je spokojná a šťastná, chcela by som vedieť, či aj otčim bol šťastný keď sťahoval stokilovú z pravého dubu skriňu po prababke. Orekm toho cvičí jógu, pestuje exotické kvety, miluje svoju záhradku a psa.
- Za chvíľu mám narodky. – oznámila mi ako keby mi to nenapísala do kalendára a cvičila pritom Pozdrav slnku na žinienke, v priliehavých elasťakoch z dôb jej disko éry a tričku na spanie.
- Áno? –
- Áno! A už aj viem, aký darček chcem. –
- Áno? – osvedčená odpoveď – Čo také? –
- Liposukciu. – prestala som jesť a vtichosti na ňu ostala čumeť a čakala, že bude pokračovať, ale ona sa iba presunula to polohy Bojovníka a hlasno dýchala, či funela? Neviem. A potom pokračovala. - Minule som stretla kamošku a ona si ju dala robiť a vyzerala super. Aj mi dala číslo na toho doktora. Už som mu volala. Objednal ma po Vianociach. –
- Na minulé som ti dala poukážku na limfodrenáž. Nepomohla? –
- Pomohla! Čo nevidíš? Konečne mi zmizli všetky tukové vankúšiky, ktoré som mala od tehotenstva s tebou. – ako keby som jej ja kázala zjesť, čo pred ňou neutieklo. Niekedy si myslím, že keby moja mama vedela, čo všetko jej tehotenstvo spôsobí, nikdy by som nebola. Teraz si to kompenziu tým, že mi vyčíta všetky strie, ovisnuté prsia a doživotnú traumu, ktorú musela pretrpieť počas štrnástich hodín, čo ma rodila. Ešteže žijem v dobe, kedy vymysleli epidurálku.
- Fajn. – rezignovala som. Možno som jej mohla povedať niečo ako „A načo ti to bude? Veď ty to nepotrebuješ.“, ale to by viedlo k ďalšej debate o tom, že ju potrebujem a ja a tomu som sa chcela vyhnúť. Nepodarilo sa.
- A ty si rozmýšľala, že by si si to dala spraviť? Možno nám dá zľavu. –
- Nie. –
- Prečo? Bojíš sa? –
- Nie. –
- Bojíš. –
- Nie. – toto ju fakt baví??
- Nechceš vyzerať dobre? –
- Nevyzerám dobre? –
- Keby si mala liposukciu, možno áno. Chlapi idú na chudé baby. –
- Keď mi spravia liposukciu bude zo mňa lepší človek? Pridá mi to na inteligencií a skončím výšku s červeným diplomom alebo zachránim hladujúce deti v Afrike? –
- Tým závidím. –
- Komu? –
- Afričanom. Nemusia si dávať robiť liposukciu! Tí majú také chudučké nožičky. Ja keby som mala také, chlapi by za mnou šaleli. –
- Veď ty chlapa máš. –
- To neznamená, že nemôžu chcieť ďalší. -
Nemala som čo dodať, ale mama áno.
- Chceš sa vydať? –
- Samozrejme, že chcem. –
- A máš už chlapa? – pýta sa ako keby som jej na toto niekedy odpovedala pravdu.
- Možno. –
- Čo znamená možno? –
- Nemám. -
- Tak schudni. –
- A potom si ho nájdem? –
- Určite. –
- Bude milý, dobrý, inteligentný, rodinne založený? –
- Neviem, ale mohol by byť bohatý a mať blbý pocit z toho, že nám preťahuje dcéru a kupovať nám drahé darčeky. –
- Aké? –
- Dovolenky, autá, chaty. – ale je vtipná.
- Taký sa ešte nenarodil. Ešte som totiž nestretla chlapa, ktorý by mal zlý pocit z toho, že preťahuje nieču dcéru. Ty snáď hej? –
- Nie. – spravila polohu Orol a pokračovala:
- Ale mojej kamarátky syn, svojej mame auto kúpil. –
- Nuž, škoda, že ty nemáš syna. –
- Škoda. – vzdychla a prešla do pozície Strom.
Načo si každú nedeľu dobrovoľne kazím náladu? Začala som hľadať okolo seba únikový východ. Komín? Nie som Santa Claus. Čo tak okno? Sú na ňom mreže. Vykopem si tunel lyžičkou... To je ono! Nezničím si pritom moje drahé gélové nechty? Asi hej. Kašlem na to. Použijem klišé a idem dverami, ale moja mama si myslela, že potrebujem ešte rozšíriť svoje všeobecné vedomosti, tak pokračovala:
- Minule som čítala, že tá Britney Spears zas schudla a už nechlastá. – asi si myslela, že toto je téma pre mňa.
- Veď ona zas začne. – optimisticky som jej odpovedala.
V tom došiel môj otčim a zachránil ma od ďalšej debaty z Hollywoodu.
- Kde si bol? – spustila na neho od dverí.
- Čaute. – asi, aby nezabudol.
Neviem, na čo sa ho to pýta vždy keď vojde do dverí. Už sú spolu dosť dlho na to, aby vedel, čo jej má povedať. A vôbec, nebolo by asi veľmi košér keby jej odpovedal: „U milenky“, nie je predsa dobrovoľný darca orgánov. Tak čo čaká, že jej asi tak povie?
- Vybaviť hento. –
- A vybavil? -
- Áno. -
To je ďalšia vec, čo ma fascinuje, po tých rokov spolužitia si dokázali muž a žena vytvoriť vlastný jazyk, ktorému rozumejú iba oni dvaja. Alebo nie? Možno nerozumejú, ale tvária sa, že áno, aby obišli ďalšiu hádku. Raz som sa otčima na to pýtala na recept na šťastné manželstvo, povedal mi len „Nerieš a plávaj.“ Ja si myslím, že si zjednodušil život a uznal maminu autoritu ako tu rozumnejšiu polovičku a teraz hovorí len „áno“. Chcela by som vedieť, či to ľutuje... . Pamätám si ho ešte z dôb, keď sa snažil presadzovať svoj názor. Kedy asi nastal ten bol zlomu a prestal s tým? Teraz je spokojný keď má dovolené ísť s kamarátmi dvakrát do týždňa na pivo a za najväčší relax považuje leštenie svojho BMW-čka. Myslím, že spolužitie s mojou mamou z neho vycucalo všetok život. Ale on sa tvári, že je šťastný. Má, čo chcel, BMW-čko. Ja som odišla z domu hneď ako sa to dalo. Vďaka tomu asi máme teraz aspoň tak dobrý vzťah ako máme. Možno keby som odišla skôr, mohol byť ešte lepší a keby neskôr... . No nič. Aspoň by sme zaplnili na dva týždne tri strany niektorému bulváru s titulkom „Hromadná vražda ostrým sarkazmom“.
Komentáre