Zbožňovala som tie chvíle plné pochopenia. Keď sme sedeli na lavičke a nadávali na svet, na systém, na ľudskú hlúposť, na pýchu, na nenažranosť.
Zbožňovala som, keď sme si lúpali tekvicové semienka, pozerali do slnka a do našej budúcnosti. Ona chcela cestovať so šatkou na ruke a ja som sa videla na niekde na farme medzi koňmi.
Boli sme si isté, že to príde.

A potom to prišlo. Vhupnutie sa do skutočného sveta. Do sveta, kde sa musíš sám o seba postarať a kde veci nefungujú až tak ľahko ako sa niekedy zdalo. A bum bác, bolo po srande.

Ona išla na vysokú do inej krajiny, ja som tiež zmenila mesto. Už sme sa tak často nestretávali. Už sme sa tak často nedostali na spoločnú vlnu. Chýbalo mi to.

Sedeli sme po dlhej dobe na našom zelenom gauči. Avšak zelený gauč, bolo asi to posledné, čo sa v našom bare nezmenilo. Dobre, tú zmenu okolia som brala. Nemôžem sa predsa rozľútostiť, keď niekde presunú nábytok.
To, čo ma rozľútostilo, bola zmena, ktorú som videla v nej. Ostarla. A ja zrejme tiež. Ale prečo ona? Ja nech vyschnem ale ona nesmie.
Stále mala po ruke vtipnú sarkastickú poznámku, vedela sa zasmiať a prihovoriť cudziemu človeku ale z očí jej zmizla iskra.
Aj po istej dobe, aj po zmene prostredia, na zelenom gauči, sme boli stále mladé. Avšak, so stareckými, unavenými myšlienkami.
Rýchlo nás to pohltilo.