Zasa sa idem sťažovať. Nu, je smutné, že to hádžem sem, ale rozhodol som sa osobným neotravovať ľudí, čo ma (osobne) poznajú. Asi to bude nejaká zvrátená túžba po zdaní dvojitého života. Alebo snaha vniesť si do života trocha tajomna, ktoré mi v ňom chýba (uznajte: ráno – práca – večer – rande – bez sexu – masturbácia a stvrdnuté trenky. Stereotypné - unavujúce). Prosto a dobre ma už nebaví proti vnútornej nervozite len hltať tabletky a predstierať, že ma baví šport a okázalo sa tu usmievať na tlupu ko...legov. Občas si dokonca myslím, že by mi prospelo nesedieť v kancli so sexom posadnutou hydinou, ktorej jediné hlbšie kontakty s opačným pohlavím však spočívajú v tom, že im šéf čumí na kozy, resp. ostatné osadenstvo na zadok v príliš krátkej minisukni.

 

Tvárou v tvár podobne silnej pretvárke a naivite sa už ani moja kvalifikovaná apatia nechytá a odchádzam si zapáliť. Sťažnosti upratovačiek, ktorých kumbál sa snažím vyúdiť sú totiž rovnako stereotypné a ich problémy podobne neriešiteľné, ale aspoň sa nehrajú na niečo lepšie a to vrece hnoja poctivo nazvú hnojom či sajrajtom a nesnažia sa z neho robiť voňavú kôpku okvetných lístkov ruží.

 

Pri obede sa pohrávam jemnou konverzáciou o buchtičkách a červených líčkach a rozmýšľam, či mi vyhadzov nasledujúci po pretiahnutí a ponížení šéfky stojí za to pretiahnutie a poníženie. Dochádzam k záveru, že zatiaľ nie. Prináša toľko výzvy ako nafukovacia Anička. V jej prípade sa pán pravý kvalifikuje na chlapíka, ktorý ju opustí pár rokov po nabúchaní, keď jej ovisnú kozy a on sa v práci pätolízaním konečne vypracuje na pozíciu zahŕňajúcu ambicióznu sekretárku.

 

Múdremu napovedz, ale za 2 roky je to už tretia kancelária woman only (vyjmúc mňa) a začínam vážne uvažovať nad tým, že ženy sú moje osobné prekliatie.