.....
Emma sedela schúlená vo svojom kresle v ateliéri.
Prikrytá hrubou vlnenou dekou, sledovala mihotajúce sa tiene plameňov sviečok.
Rada sedávala večer len tak. V tichu a tlmenom teplom svetle.
Mala jeden zo svojich horších dní.
Dní, kedy jej myseľ obostrel závoj smútku.
Dnes sa ten smútok dotýkal spomienok na otca.
Milovala ho.
Hoci žil v meste vzdialenom stovky kilometrov a ona sa s ním vídala len zopár krát do roka.
Milovala ho napriek tomu, že to bol človek úplne zlomený dobou, v ktorej žil.
Komunisti mu vzali jeho povolanie a skutočnú radosť zo života.
Vyzeral tak neuveriteľne pokorene, keď sedel v kuchyni a počúval
z malého tranzistorového rádia vysielanie Slobodnej Európy.
Emma ho však milovala i tak.
A ani on nezakrýval svoju hlbokú lásku k nej.
Rada pri ňom schúlená mlčky sedela a on ju hladil po ruke.
A spomínal na roky Emminho detstva a na ich spoločné zážitky.
Emma vzala do rúk fotografiu, na ktorej ju otec, ešte celkom maličkú, drží v náručí na brehu rieky Doubravky.
Aj s tou riekou ju spája neuveriteľné množstvo krásnych spomienok na detstvo a dospievanie.
Prstom pohladila jeho tvár a usmiala sa. Usmiala sa spoločným spomienkam.
Keď mala Emma trinásť, tak sa jej otec druhýkrát oženil.
Naďa bola o dvadsať rokov mladšia ako on.
A Emme vtedy vlastne ani neprišlo divné, že za ňou otec chodieva k starým rodičom sám
a že maličkého brata Radima videla len raz, kým bol ešte malé bábätko.
To, že má staršiu sestru, mu Naďa povedala, až keď mal pätnásť.
Až potom mala Emma možnosť sa s ním trocha zbližovať.
Nikdy sa z nich však už skutoční súrodenci nestali.
Vzájomný vzťah s otcom ostal napriek tomu nezmenený. Taká tichá spriaznenosť. A láska.
Často si písali. A pre Emmu bola ich vzdialenosť aj vďaka týmto písmenkám znesiteľnejšia.
Posledné roky jeho života však chradla nie len jeho duša, ale i jeho telo.
A raz jej Naďa zavolala, že otec zomrel.
Doteraz si pamätá tú ranu, keď jej Naďa jedným dychom oznámila, že pohreb nebude.
Že je to drahá záležitosť a že jej otca spopolnia v čase, keď bude v krematóriu menej práce.
Vraj to je najlacnejšie riešenie.
Emme prebehli po tele zimomriavky.
Spomienka na ten okamih je stále taká nepríjemná.
Doteraz nevie, kedy vlastne jej otca spopolnili, ani kde je uložená jeho urna.
Ostali jej len spomienky a zopár čiernobielych fotografií.
S Naďou sa stretla po otcovej smrti len raz. Na chvíľočku.
Emma za ňou pricestovala hneď na druhý deň po tom, ako otec zomrel.
Napriek tomu, že nebol pohreb, ani iná posledná rozlúčka s ním.
To, čo ju čakalo u otca doma, bolo však možno ešte horšie.
Deň po jeho smrti v ňom Emma nenašla ani jedinú jeho stopu. Nič, čo by ho pripomínalo.
Z kuchyne zmizlo jeho rádio, z kúpeľne jeho holiace potreby, v skrini nezostala jediná košeľa.
Naďa vraj všetko zahodila do kontajnera, aby to v nej nevzbudzovalo smútok.
A tak si Emma nemohla vziať na pamiatku ani jeden otcov sveter, do ktorého by sa mohla schúliť, keď jej bude smutno.
Ostal len hrnček. Hrnček s kvetinovým vzorom, z ktorého pil otec odjakživa kávu
a ktorý jediný ešte Naďa nestihla vyhodiť.
Emma pozrela na poličku.
Stál tam. Vedľa fotografií a iných zhmotnených spomienok.
Nikdy z neho nepila.
Občas ho berie do rúk a snaží sa cez dotyky so studeným porcelánom precítiť dotyky rúk svojho otca.
Otca, ktorý jedného dňa odišiel bez rozlúčky s ňou.
Otca, ktorý odišiel bez možnosti, aby sa s ním,
hoc i po jeho smrti, mohli rozlúčiť jeho najbližší.
Komentáre
Smutný príbeh...
Začínam Emme rozumieť, Sooshn.
Ján, som rada, že jej začínaš rozumieť
Sooshn, vôbec nedokážem precítiť...
v niečom mi to pripomína smrť, s krátkymi zábleskami vzkriesenia...
Hfw, Emma stále pociťuje tento deficit.