Človek je ako list z halúzky,

po krátkom čase napokon stratí silu, odpadne...

Chcel by sa zadvihnúť, pozbierať síl,

on sa však bál a zostal tam.

Zostal tam ležať, nevraviac prečo,

nikto sa ho nepýtal či chce byť lístkom, že na čo?...

Nestihol povedať, že nechcel byť lístkom,

on chcel byť stromom, silným, pevným, vysokým jak topoľ.

No nestihol a...

teraz už nemôže.

Zoschnutá halúzka bez vody žije,

jeden list ešte má, a preto neumiera.

Predo mnou stojí, kôru napína, no tým už nič nezmôže...

Plače, narieka, zúfalo prosí.

Chcela by naspäť svoj malý lístok,

lístok z rannej rosy.

Raz bol lístkom krásnym a jemným ako z brezy,

potom spadol...

Silný vietor narušil jeho puto.

Spadol do blata, túžil aby zapršalo.

Nemoho tam len tak ležať,

nemohol sa tešiť,

nemohol byť už viac,

tým krásnym lístkom,

lístkom z brezy...