Ja som tak učinil dnes a musím povedať, že to nevidím veľmi ružovo. Nemám teraz na mysli moje, naše, Vaše bytie, ale bytie detí mojich, našich, Vašich detí.

Predstavte si, čo tu po nás ostane? Myslím, že to, čo ostane sa asi nebude dať obdivovať tak, ako teraz obdivujeme nádherné staro/stredoveké stavby vybudované rukami umelcov, ktorí mali len jediný cieľ, a to potešiť ľudí (ak nie vtedajších, tak tých terajšich). Koho majú obdivovať deti mojich, našich, Vašich detí? Dali sme im vôbec šancu nájsť na nás niečo, čo by stálo za pochválenie?

Pomyslite na to, čo budú mať deti mojich, našich, Vašich detí z našej plastikovej kultúry. Uvedomte si, že ak to bude takto pokračovať, tak zaniknú veci, ktoré mali kedysi myšlienko-nositeľskú funkciu. Veď umenie ako také sa už teraz stráca v bujnení popiulistických a zárobkových činností, ktoré ho jednoducho zatieňujú. Prakticky už neexistuje, aby niekto robil niečo len a len pre potešenie (okrem blogu).

Zamyslite sa nad tým, čo z Vás urobilo to, čím ste. Pokúste sa vyjadriť svoje pocity, prečo sa pokúšate písať na tomto mieste. Prečo ste neprišli do redakcie nejakých novín a nepovedali im, že máte peknú myšlienku a chceli by ste ju publikovať. Pravdepodobne by Vás vysmiali (česť výnimkám), pretože to, čo ste chceli publikovať nie je trhák. A im by sa tá investícia nevrátila, pretože to dnes proste neletí.

Skúste niekedy pouvažovať nad tým, čo po Vás ostane deťom mojich, našich, Vašich detí. Či budú môcť povedať: Rodič môjho rodiča bol úžasný človek, pretože dokázal aj vo svete plnom násilia šíriť pokoj a umenie...